SR. MÁRIA: „… zažili sme horúce chvíle!“

Do Kongregácie Školských sestier de Notre Dame som vstúpila v auguste 1970 po dlhšom kontakte s našimi sestrami. Patrím teda k tzv. „Dubčekovým sestrám“. Nastúpila som do komunity v západných Čechách vo Vejprtoch, kde boli sestričky zamestnané v Domove dôchodcov Dukla. Na pekný sviatok Obetovania Panny Márie 21. novembra 1970  som  aj s ďalšími dievčatami prijala rehoľné rúcho a začala noviciát pri riadnom zamestnaní.

Po prvých rehoľných sľuboch som bola preložená do Piešťan, kde naše sestry viedli Charitný domov. V letnom období tam prichádzali hostia – cirkevní zamestnanci, ktorí mali v charite ubytovanie a stravu. V kúpeľoch mali zabezpečený liečebný poukaz, aby mohli absolvovať vhodné liečebné procedúry. V zimnom období sa striedali rehoľné sestry i  kňazi na exercičných pobytoch. Okrem starostlivosti o našich hostí,  udržiavali sme, nakoľko to bolo možné, kontakty s miestnymi veriacimi. Tí veľmi radi chodievali do našej charitnej kaplnky. Hoci tam  boli veľmi stiesnené pomery, väčšina ľudí sa cítila ako doma. Otec biskup Stanislav Stolárik, ktorý k nám chodieval ešte ako bohoslovec za svojou príbuznou sr. Viktóriou, mi pri jednom  stretnutí povedal, že ešte aj po rokoch veľmi rád spomína na úžasnú atmosféru, ktorú sme tam dokázali vytvoriť, i keď to bolo veľmi ťažké. Nevedeli sme, z ktorého kúta dvora či ulice nás pozorujú sliedivé oči všadeprítomných „tajných.“ A zažili sme tam občas horúce chvíle… Raz napríklad predvolali na vyšetrovanie „do parku“ sestričku predstavenú a my sme s napätím očakávali, či sa nám vráti.

          Z mnohých pestrých zážitkov spomeniem aspoň dva z prvej polovice osemdesiatych rokov. Jeden negatívny a druhý pozitívny, ktorý ešte aj po rokoch teší.

          Ešte pred vstupom do kongregácie som sa zoznámila so slovenským kňazom, ktorý už dlhé roky žil v USA a udržiavala som s ním písomný styk. Veľmi rád navštevoval svoju rodnú zem. V dokladoch mal uvedené profesor , čím v skutočnosti aj bol.  Keď mu to okolnosti aspoň trochu dovolili, rád prichádzal k  Panne Márii do Levoče, aby sa tam povzbudil a zároveň posilnil vo viere svojich známych. Raz sa na levočskej púti nezdržal, aby sa neprihovoril k veriacim a bol okamžite vypovedaný z ČSSR a niekoľko rokov sa mu nepodarilo prísť na Slovensko. S „ujčekom“ , ako sme ho familiárne volali, sa poznala aj moja nebohá mama a tiež si s ním písala. Nakoľko poznal situáciu u nás, vždy sa snažil vložiť do obálky aspoň nejakú tenkú knižku. Niekedy sa pokúsil aj o malý balíček, lebo vedel, aké vzácne sú nám náboženské knihy. Raz po Vianociach sa mi mama v liste pochválila, že dostala od „ujčeka“ balíček  a vymenovala mi všetky tituly kníh. Mne v akejsi zlej predtuche až zovrelo srdce, keď som to čítala a pýtala som sa samej seba: „Prečo mi to mama tak otvorene píše?“ Prešlo niekoľko týždňov,  vymenili sme si  niekoľko listov a na Veľkú noc mama mala prísť k nám na návštevu. Na Veľký piatok nás prišiel miestny pán dekan pozrieť, ako pripravujeme Boží hrob.

           Pri tej príležitosti sme sa od neho dozvedeli nepríjemnú správu. Moje i mamine listy boli zachytávané a kontrolované tajnými, ktorí celú záležitosť posunuli okresnému cirkevnému tajomníkovi. On prišiel dobromyseľne „upozorniť“ pána dekana, že na Veľkú noc príde za mnou mama a „iste prinesie nejakú zakázanú, či nevhodnú literatúru“, aby si pán dekan na to „posvietil“. On mu na to odpovedal: „A vy si myslíte, že ja tam pôjdem a budem kontrolovať, čo mama vybaľuje z kufra?“ Našťastie udalosť nemala ďalšie následky. Pre nás to bolo  poučením, aby sme si s mamou vymieňali listy len prostredníctvom sestričiek, ktoré boli vtedy v civile a každý mesiac prichádzali k nám do komunity.

A teraz to krajšie: Na miestnej Strednej hotelovej škole v Piešťanoch si dopĺňali vzdelanie aj niekoľkí mladí ľudia z Moravy, ktorí už boli vyučení ako čašníci, kuchári alebo cukrári. Istý známy slovenský jezuita, ktorý pôsobil na Morave, nasmeroval ich kroky k nám, aby sa mali s kým porozprávať o náboženských otázkach, prípadne vypožičať si náboženskú literatúru. Mladí Moravania sa u nás radi zastavili „na kus reči“.  Keď boli v poslednom maturitnom ročníku, iste z vnuknutia Ducha Svätého, vo mne skrsla myšlienka, ktorú som sa rozhodla hneď riešiť. Simona bola len pokrstená a nič viac. Rodičia jej vraj  nechceli komplikovať život náboženskou výchovou. Rozhodla som sa ponúknuť jej možnosť prípravy k sviatostiam. Ktovie, či ešte bude mať k tomu v živote nejakú príležitosť. Ešte dnes si viem živo predstaviť ten tmavý októbrový večer po svätej omši a ruženci na našom dvore. Bola som pripravená aj na jej odmietnutie, a preto mi veľmi dobre padol jej spontánny súhlas. A tak sme začali.  Určili sme si týždenné stretnutia. Pán kaplán nám požičal český katechizmus, aby sa jej ľahšie učilo. Raz po večernej svätej omši mi Simona hovorí: „Sestrička, aj Mirek by chcel…“ Bol to chlapec z ich skupiny, ktorý mal vážnu známosť so Zdenkou, ich spolužiačkou a akousi „vodkyňou“. Mirek teda začal tiež študovať katechizmus. A ešte taká zaujímavosť, čo ho priviedlo k viere v Boha. Veľmi rád navštevoval kostoly po celom okolí a obdivoval ich architektúru a výzdobu. Najviac na neho zapôsobil prepoštský Kostol Narodenia Panny Márie v Novom Meste nad Váhom. Iste si ho pritiahla tá spanilá Madona  na hlavnom oltári. Prešli mesiace intenzívnej prípravy, blížil sa ich veľký deň, ale nastal problém. Mirek nemal istotu, či je pokrstený. Bol to syn vysokého vojenského hodnostára. Doma sa neskrýval s tým, že sa pripravuje na prijatie sviatostí, i keď mu otec veľmi dával najavo svoju nevôľu. Nakoľko bolo potrebné priniesť krstný list, Mirko začal putovať po všetkých farských úradoch v Brne a hľadať. Zo začiatku sa to zdalo márne, ale raz sa mu predsa podarilo zistiť, že bol pokrstený v nejakej kaplnke blízko pôrodnice, a tak dostal krstný list a nebolo potrebné podmienečne krstiť. Aby táto veľká udalosť v ich živote mala slávnostnejší rámec, vybrali sme slávnosť Tela a Krvi Kristovej za deň ich prvej svätej spovede i svätého prijímania. Sviatosť zmierenia a obnovu krstných sľubov mali v našej charitnej kaplnke a potom sme išli do farského Kostola sv. Štefana, kde bola slávnostná svätá omša spojená s Eucharistickou procesiou. Prvýkrát privítali vo svojich srdciach veľkého Hosťa, sviatostného Pána pod spôsobom chleba. Po svätej omši sme ich pozvali k nám na malé agapé, aby sme umocnili našu spoločnú radosť.

Mladí Moravania sa po maturite rozišli domov. Založili si rodiny. Zdenka s Mirkom mali štyri deti, z ktorých  najstaršiu dcérku Zdenku si Pán povolal do zasväteného života. Odišla do prísneho rádu trapistiek do Francúzska. A Mirko už dokončil svoju životnú púť,  pred niekoľkými rokmi si ho Pán povolal do večného domova…

sr. Mária

Poteší nás Váš odber!

Naša organizácia Kongregácia školských sestier de Notre Dame spracúva osobné údaje podľa zásad v súlade s platnou právnou úpravou. Princípy ochrany osobných údajov, podľa ktorých postupuje, ako aj kontakt na zodpovednú osobu sa nachádza na www.gdpr.kbs.sk
Scroll to Top