SR. RENÁTA: „Ja čierna som a predsa pekná!“

Narodila som sa v Kvášove pri Púchove 23.11.1947. Pochádzam z deviatich detí. Otec bol robotník na píle, mama domáca. Ešte som nemala 6 rokov, otec zomrel na brušný týfus. Mama prevzala všetky ťažké práce na poli a v dome po ňom. Vychovávala nás vo viere a čestnosti. Začala som strednú školu, ale keďže mama ochorela, po prvom polroku som ju ostala opatrovať. Ako 17-ročná som nastúpila do práce v odevných závodoch Makyta – Púchov ako  šička. Šili sme jarníky, zimníky pre ženy. Tu som pracovala 4 roky a 8 mesiacov, až do nástupu do kláštora. Rada som sa parádila a tancovala. „Za Dubčeka“ v roku 1969 som prišla do Beckova. Sestričky tu pracovali v domove dôchodcov v kuchyni, ako ošetrovateľky a v práčovni. Zaradili ma do práčovne. Bola som veľmi šťastná, že môžem s nimi pracovať. Potom prišla sr. Kamila a sr. Dominika. Obliečku sme mali 6.12.1969 v Piešťanoch v Charite, ktorú sme prevzali po sestričkách Satmárkach. Obliekané sme boli: sr. Dominika, sr. Kamila, sr. Stella, sr. Martina a ja, sr. Renáta. Po obliečke 2 mesiace som bola v Beckove. Od februára 1970 ma dali do Bratislavy ku sr. Martine a sr. Stelle, aby sme mali spolu noviciát. Pracovali sme na liečebnom oddelení až do 15.10.1970, kedy nás pre nepriaznivé časy dali do Čiech, do Vejprt. Tu sme pracovali v zdravotníctve a robili si kanonický noviciát spolu so sr. Máriou, sr. Ladislavou a sr. Asumptou. 21.11.1971 sme skladali prvé sľuby do rúk pátra Vojtecha Bošanského SVD, ktorý nám dával i duchovné cvičenia. Bol to sviatok Krista Kráľa i obetovanie Panny Márie. Prítomní boli: tamojšia komunita, ktorá bola provinciálnym domom, sr. M. Imberta – provinciálka, sr. M. Bonavita – prov. asistentka a zároveň novicmajstrová, páter Kováčik Vojtech – náš duchovný otec a spovedník a každej najbližšia rodina. Mne boli mama, sestra Fila a brat Jožko so svojou snúbenkou Valikou. Po sľuboch nás preložili do Piešťan, kde sme si robili juniorát: sr. Kalista, sr. Beáta, sr. Dominika, sr. Martina a ja. Po roku prišla sr. Mária. Tu sme si spolu so sr. Martinou a inými sestrami urobili ošetrovateľskú školu.

          V septembri 1973 začalo nové prenasledovanie sestričiek, najmä tých, ktoré vraj vstúpili nezákonne počas Dubčekovej éry. Dostali sme z Ústrednej charity z Bratislavy výpoveď, ktorú nám priniesla určená osoba, zrejme nasadená KSS, spolu so šéfom charity. Keďže sme si počas noviciátu vybavili nové občianske preukazy v rehoľnom rúchu, sestričky sa nás báli pustiť do sveta, aby nás všetci nepoznali, kto sme a nezapríčinili nám viac trápenia. Preložili nás do Klentnice na Morave, kde pracovali naše sestričky v Ústave pre oligofrénne deti. Pretože bol federatívny štát, preklad sa podaril. Pracovala som tam v kuchyni 10 rokov. Zatiaľ sa časy začali vylepšovať a tak v roku 1983 som bola preložená do Bratislavy, do ÚSS pre telesne postihnutú mládež, do kuchyne. Tu sa mi podarilo urobiť si Strednú školu spoločného stravovania – kuchársku. Tu som pracovala 8 rokov. Znova som sa dostala do Beckova do kuchyne. Štyri roky pominuli, preložili ma na 3 roky do Košíc na faru, odtiaľ do Nového Mesta nad Váhom, do provinciálneho domu variť sestričkám učiteľkám. Po 7 rokoch som zasa v Beckove, ale už ako dôchodkyňa. Môj život je ustavičné putovanie po púšti do zasľúbenej zeme.

          Chcela som robiť pokánie, modliť sa za obrátenie hriešnikov, stať sa svätou a modliť sa za kňazov a všetkých, ktorých mi Pán Boh dal na mojej životnej púti, za mojich príbuzných i za celý svet. V prvej komunite, do ktorej som nastúpila ešte ako dievča, mi hovorili, že som ich púčik – nový výhonok, lebo som bola prvá, ktorá som po 20 rokoch nastúpila a hlásila sa k nim. Túžila som mať meno Katarína po maminej mame. Sr. Katarínu už mali, tak som si dala meno Renáta. Až po rokoch chápem význam – znovuzrodená – akoby sa naša kongregácia znova zrodila na Slovensku. Stali sme sa spojkami. Začali prichádzať nové povolania.

          Moje povolanie začalo, keď som mala 10-11 rokov. Sestra nám čítavala životopis sv. Terezky. Chcela som byť ako ona. Od nej som sa učila dôvere v Pána Boha a malým obetiam. Uctievala som i sv. Jána Vianeyho. Ten ma učil pokániu a modlitbe za obrátenie hriešnikov. Tu som začala túžiť po svätom prijímaní. Chcela som byť svätá! Raz pred Veľkou Nocou pri spoločnej svätej spovedi bola kázeň. Pán farár hovoril: „Mnohí by chceli s Pánom Ježišom kraľovať, ale nikto s ním nechce trpieť.“ V duchu som si povedala: „Pane Ježišu, ja chcem s tebou trpieť.“ Po Veľkej Noci som dostala TBC – po dvoch dňoch v nemocnici ma previezli do sanatória v Lúčivnej vo Vysokých Tatrách. Tu som prežila bez dvoch mesiacov dva roky. Pán Boh ma vyslyšal. Uvedomujem si to po rokoch. Po resekcii pľúc – vrátila som sa domov a zaradila sa do života ako zdravá. Chodila som do práce, na zábavy, na svadby ako družička. Znova sa ozvala túžba ísť do kláštora, ale i túžba vydať sa. Susedka mi požičala knižku: „Čo má vedieť dievča pred vydajom – Ty a ON“. Bolo to v katolíckom duchu. Písali tam i to, že kto si vyberie duchovné povolanie, myl by byť zdravý. Ani do kláštora by sa nemali hlásiť chorí na TBC. To ma odradilo, keďže ja som mala túto chorobu. Tak rehoľnou sestrou nemôžem byť. Zostalo mi len modliť sa za dobrého manžela. Chcela som sa vydať za takého, čo by bvýval pri kostole, aby som mohla chodiť každý deň na sv. prijímanie. Chodila som na prvé soboty hodinu peši (asi 5 km) do kostola na spoveď a sv. prijímanie. Keď som sa modlila litánie k menu Ježiš: „… od zanedbania vnuknutí Božích, vysloboď nás Pane!“ – cítila som, že čosi zanedbávam. Chcela som mať pokoj. Lebo ako vo mne vzrastala túžba po vydaji, tak vzrastala i túžba ísť do kláštora. Len som si myslela, že kláštory v dnešnej dobe už nie sú. Až raz som čítala v Katolíckych novinách, že sestričky z Čiech prichádzajú na Slovensko a otvárajú nové domy. Dlho som s tým zápasila, až raz… 6. júla, na prvú sobotu vo sviatok sv. Cyrila a Metoda som to povedala svojmu spovedníkovi. Kázal mi, aby som po sv. omši prišla na faru. Keď sme sa stretli, povedala som mu, že by som chcela ísť do kláštora ku karmelitánkam. On mi povedal, že také na Slovensku nie sú. Pýtal sa, či mám nejaké prekážky? Povedala som, že chodím na zábavy a on na to, že prestanem. Druhú, že som bola chorá na TBC. On: „Dnešné zdravotníctvo si už vie poradiť s touto chorobou.“ A bolo po prekážkach! Dôstojný pán farár ma potom zobral do Beckova, kde mal svoju sesternicu sr. Antidu. Tu som sa prvý krát stretla a rozprávala sa s rehoľnými sestrami.

          O svojej túžbe ísť do kláštora som sa zverila svojej sestre File. Tá si hneď sadla. Hovorí mi: „Ty si sa zbláznila! To dobre hovorí môj Jožo, že z tej Anče nič nebude, len mníška, lebo len do kostola chodí“. Snažila som sa chodiť do kostola každú nedeľu a na prvé soboty. Tak som si vyslúžila mienku príbuzných. Keď som to povedala mame, tak sa ma od prekvapenia opýtala, kto mi to nahovoril. (Všetci si mysleli, že pán farár, ale on naozaj nie!) Po čase hovorí: „Ale ja kravu na tvoju výbavu nepredám.“ Ja som jej odpovedala: „Ani nemusíš!“ Niečo som si počas svojho zamestnania v Makyte zo svojho skromného zárobku ušetrila a pokúpila, lebo výbavu som potrebovala, aj keby som sa chcela vydať. Na druhý deň nás navštívil mamin brat z Bratislavy. Zverila sa mu so svojimi ťažkosťami so mnou. On jej dohovoril, aby mi nebránila, že som si dobre vybrala. A tak sa mama uspokojila. Do Beckova som nastúpila v nedeľu večer 17.8.1969. V sobotu pán farár usporiadal dievčenskú púť na Hostínek, Velehrad. Najskôr sme sa zastavili v Šaštíne, tam sme mali sv. omšu a potom sme putovali na Moravu, až do večera. Tam sa rozlúčila som všetkými dievčatami. V nedeľu bola v našom farskom kostole ročná poklona, ktorá býva po vždy v nedeľu po 15. auguste. To mi zas dobre padlo, lebo som sa mohla rozlúčiť aj miestami, ktoré boli môjmu srdcu milé. Večer nás otec Marienky z Hornej Breznice zaviezol do Beckova. Nastupovali sme spolu, ale ona sa po 3 týždňoch vrátila domov. Mala len 16 rokov a odlúčenie od rodiny bolo pre ňu veľmi ťažké. Sestričky sa práve vo františkánskom kostole modlili Vešpery. „Ja čierna som a predsa pekná, preto si ma zamiloval kráľ a voviedol do svoje komnaty.“ Kostol je zasvätený
Svätej rodine a preto som vnímala, akoby ma celá vítala. Mama ma naučila modlitbu: „Ježiš, Mária, Jozef, vám obetujem svoje srdce.“

sr. Renáta Gorelková de ND

Poteší nás Váš odber!

Naša organizácia Kongregácia školských sestier de Notre Dame spracúva osobné údaje podľa zásad v súlade s platnou právnou úpravou. Princípy ochrany osobných údajov, podľa ktorých postupuje, ako aj kontakt na zodpovednú osobu sa nachádza na www.gdpr.kbs.sk
Scroll to Top