Ako začiatok cesty povolania považujem svoj príchod na cirkevné Gymnázium sv. Jozefa v Novom Meste nad Váhom – začína svoj príbeh o povolaní sr. M. Alica Hornáčková z Kongregácie školských sestier de Notre Dame. Ísť na cirkevnú školu som sa rozhodla jednoducho preto, že mi boli mi sympatické priestory a zariadenie školy. Hneď v prvom týždni som sa rozhodla, že budem chodiť ráno na svätú omšu, teda o hodinu skôr do školy, aby som nemusela chodiť príliš plným autobusom. Nebolo za tým nič zbožné. Žiadna láska k Bohu ani nič podobné. A vôbec mi v tom čase ani len neprišlo na um, že by tu nejaká taká motivácia mohla byť.

Boh bol tam

Bola som na svätej omši, celú som ju sledovala. Nemôžem povedať, že by ma nudila, ale zároveň som sa nad tým, čo sa tam dialo, nijako nepozastavila. Napriek takémuto vnútornému postoju Boh začal prichádzať ku mne. Inak ako dovtedy. Bolo to nádherné! Dotýkal sa môjho srdca, hovoril ku mne, dával mi jasne zakusovať svoju prítomnosť.

Pre mňa samú to bolo celé veľmi zvláštne, možno aj preto, že som ho vôbec nehľadala. Boh bol pre mňa v tom čase veľmi vzdialený, neosobný. A zrazu začal prichádzať. Nie raz. Nie náhodou. Trvalo to veľmi dlho a ja som si tie chvíle zamilovala. Zrazu som vedela, že byť s Bohom je super. Začala som sa modliť, prežívať čas s ním a zmenila sa aj motivácia môjho chodenia na sväté omše.

Sestry a dotyky Boha

Bol to čas, kedy som bola denne v kontakte s rehoľnými sestrami, najmú s tými, ktoré učili na škole a riadne som ich pozorovala. Sledovala som ich postoje a správanie. Boli pre mňa veľmi tajomné. Kdesi v hĺbke svojho srdca som tušila, že za tým, čo žijú, musí niečo byť a ja som chcela vedieť čo. Oslovovali ma na nich veľmi jednoduché veci. Keď som každé ráno stretávala jednu z nich, ktorá mala vždy úsmev na tvári, pýtala som sa samej seba, ako je to možné. Obdivovala som sestry, ktoré chodili pripravené na vyučovanie a snažili sa nám odovzdať čo najlepšie vedomosti. Párkrát som prišla do kaplnky, keď sa sestry modlili a Boh mi dal zakúsiť svoju prítomnosť. To bol moment, keď som si uvedomila, že spoločenstvo je miesto, kde je prítomný On sám. Všetko to boli chvíle, cez ktoré Boh ku mne hovoril, a stále viac si získaval moje srdce.

Zároveň s týmto celým sa diala jedna úžasná vec. Bol to čas, a trval viac ako rok, keď sa Boh dotýkal môjho srdca vždy, keď niekto vyslovil jeho meno. To, čo sa v tej chvíli vo mne dialo, bolo krásne, no slovami to nedokážem vyjadriť… Celé som to považovala za úplne normálnu vec. Myslela som si, že Božie meno láme a s láskou sa dotýka každého srdca rovnako. No raz mi dal Boh pochopiť, že to celé nie je samozrejmosťou.

„Keď ti srdce bije trocha inak“

Ako úplne normálnym študentom ani nám sa nechcelo učiť. Preto sme sa pred hodinou náboženstva spoločne dohodli, že musíme sestričke nahodiť nejakú dobrú tému na rozhovor. Keďže sme chceli mať istotu, že naozaj s nami bude komunikovať, tak sa nám ako najvhodnejšia zdala diskusia o zasvätenom živote. Sestrička, samozrejme, pochopila, že dôvodom nie je to, že sa chceme prihlásiť do kláštora, a preto sa snažila danú tému skončiť skôr, ako začne.

No jedna spolužiačka sa nedala odradiť a opýtala sa: „Dobre, aspoň nám teda povedzte, ako niekto vie, že má vstúpiť do kláštora?“ Na odpoveď dnes už mojej spolusestry asi nikdy nezabudnem. Zahľadela sa. Potom sa postavila a povedala: „To je vtedy, keď vám pri mene JEŽIŠ začne biť srdce tak trocha inak.“ Keď vyslovila meno Ježiš, Boh ma objal a zahrnul svojou láskou tak mocne, že sa o tom nedalo pochybovať. Moje srdce začalo naozaj biť inak. Neviem, či som niekedy predtým alebo niekedy potom mala rýchlejší pulz.

Toto bolo pre mňa jasné znamenie. Svoje rozhodnutie som ešte dlho zvažovala, veľa som sa modlila, pýtala sa seba, Boha i ľudí naokolo. Boli chvíle, keď som bojovala, a aj také, keď som takmer kričala „nie“. No vo chvíľach, keď som možno aj neisto a potichu šepla Bohu svoje áno, keď som nechávala znova zaznieť meno Ježiš, prichádzal jasný pokoj, jasnejší ako čokoľvek iné. Napriek tomu, že som mala určitú obavu, urobila som krok za tým hlasom, ktorý ma volal. A ja som zrazu tušila, že aj keď neviem, kam ma táto cesta zavedie, moje srdce je v dobrých rukách.

Od prvého Pánovho „Poď!“ už nejaký čas uplynul, no keď sa vraciam späť, mám srdce plné vďačnosti za všetku lásku a mimoriadne veci, ktoré mi Pán dal zažiť, aby som mala odvahu vykročiť. Zdroj.