Rodičia často zvyknú dávať svojim deťom krížik na čelo so slovami požehnania. Mali by sme dovoliť deťom, aby aj oni požehnávali nás.

           Veľa rodičov si osvojilo pekný zvyk žehnať svoje deti krížikom na čelo. Toto gesto prináša do duše veľa dôležitých vecí: je prejavomlásky a náklonnosti rodiča, je prejavom túžby po Božej ochrane pre dieťa, ale je aj prejavom nevyslovených starostí, ktoré budú vždy prítomné v srdci každého otca či matky. Predovšetkým je to spôsob odovzdávania svojho dieťaťa do rúk Boha.  V jednoduchom geste nášho palca je obsiahnuté prijatia dieťaťa a odovzdávania ho Bohu.

          Ide o gesto, ktoré upokojuje

          Dieťa prijímajúce tento znak nemusí celkom rozumieť jeho plnému významu, ale vždy v ňom bude cítiť lásku. Hoci si vždy nespomenieme, že môžeme svoje deti žehnať, ale vtedy, keď naše detí budú staršie a prídu do ťažkostí, alebo budú mať problémy vo vzťahoch, vtedy si možno všimnú, že im chýba vaša žehnajúca dlaň.  

         Ak v bežnom živote zabúdame na tento dobrý zvyk, môžeme ho praktizovať iba pri určitých životných príležitostiach, kedy požehnanie pomáha upokojiť dušu. Narodeniny, meniny, šťastná či bolestná udalosť v rodine dá tomuto gestu nový význam a bude sa vnímať intenzívnejšie. “V mene Otca  i Syna i Ducha Svätého ťa stále milujem, hoci si vzdialený od nás – (čo je vlastne súčasťou dospievania) – ale nie si vzdialený od Neho!“

          Deň, keď nás budú žehnať naše deti

         Raz príde deň, keď sa karta otočí.  Vtedy, keď už budeme starí, budú to naše deti, ktoré sa o nás budú starať, umývať nás, kŕmiť nás, upokojovať nás a pripravovať na smrť…. Vtedy už budú schopní nás aj žehnať a napĺňať našu dušu balzamom sviežosti. Prvý deň, keď by deti mohli začať žehnať svojich rodičov, by mohol byť v deň prijatia sviatosti birmovania.  (Ale môžeme ich o túto priazeň požiadať už oveľa skôr, ešte v čase ich rannej nevinnosti, aby sme boli požehnaní ich čistotou a nevinnosťou.)

          Ako kňaz každý deň udeľujem požehnanie všetkým deťom a mladým ľuďom v mojej farnosti, ako aj dušiam, ktoré mi Boh zveril. A rád by som dostal znak kríža na svoje čelo od tých, ktorí sa už stali „zrelými kresťanmi“, ktorí sa stali bohatí vo viere. Do toho momentu mali všetko, čo k životu potrebovali, až na tú čerešničku na torte. A prvým ovocím ich nového statusu môže byť to, že nás požehnajú,  že požehnajú svojich otcov a matky, bratov a sestry, ľudí, ktorí sa zúčastnili na slávnosti, a prečo nie aj biskupa, ktorý im udelil sviatosť birmovania.

Abbot Vincent de Mello

Porovnaj zdroj