Takmer pred 70 – timi rokmi sa v podtatranskej nemocnici narodilo neduživé, malé, nedonosené dievčatko, ktoré potrebovalo mimoriadnu lekársku starostlivosť a inkubátor,  čo v tých časoch v nemocniciach nebolo samozrejmosťou. 

Rehoľná sestra, ktorá bola pri narodení dievčatka, upozornila mamičku, že by bolo veľmi dobré dieťatko hneď pokrstiť. V nemocničnej izbe visel na stene obraz Panny Márie. Uplakaná mamička sa naň pozrela a vyriekla slová: „Panna Mária, ak mi ju zachrániš, ja Ti ju darujem.“

Nikdy mi mama o tomto nepovedala ani slovo. Až keď bola mama niekoľko dní pred smrťou a ja som ju doma opatrovala, jedno ráno mi vraví: „Ja viem, prečo si sa stala rehoľnou sestrou, lebo pri tvojom narodení som ťa darovala Panne Márii.“

Čo je na tom všetkom zvláštne, že moji rodičia sa o mojom povolaní dozvedeli až po Nežnej revolúcii, teda 11 rokov po mojom vstupe do rehole, kedy sme si mohli konečne obliecť rehoľné rúcho, „zakotvila“ som v mariánskej rehoľnej rodine Notre Dame a sama som si vybrala meno Imakuláta.

„Panna Mária, ak mi ju zachrániš, ja Ti ju darujem.“ Zdá sa, že Panna Mária tieto slová – túto modlitbu mojej mamy zobrala vážne. Pre mňa je moje povolanie naozaj veľkým darom neba a chcem sa snažiť, aby som i ja bola darom pre Pána, pre Pannu Máriu i pre blížnych.