Doma som sa  ako stredoškoláčka prehrabávala v knihách po babke. Našla som veľmi starú malú knižočku s vyblednutými listami. Keď som v nej začala listovať, padla mi do oka jedna modlitba, ktorú som sa začala často a intenzívne modlievať.  Bola to modlitba za dobrú voľbu životného stavu. Častejšie som sa ju modlievala a občas som dlhšie kľačala v kostole pred sochou Panny Márie. Tam som pocítila vnuknutie, či by som nemohla byť sestričkou. Ten hlas bol zo začiatku tichý, potom akoby zosilnieval. Odhodlala som sa o tom porozprávať s maminou. Ale ona mi to veľmi zneistila. Povedala: „ Ty sa rada  pekne obliekaš a si rodinný typ, tak ty nikam nepôjdeš.“

Raz som sa dostala aj s kamarátkou zo stretka na duchovné cvičenia, ktoré nám sprostredkoval bohoslovec Tibor. Tam som sa so svojím plánom zverila kňazovi, ktorý ma v tom veľmi podporil a odporúčal ma práve k našim sestrám – Školským sestrám de Notre Dame. Ešte i dnes ho mám pred sebou, ako nadšene mi to hovoril a povzbudil v mojej túžbe stať sa sestričkou.

V roku 1968 pôsobila u nás sestrička Bonavita. Organizovala stretnutie s dievčatami. Na to stretnutie nikdy nezabudnem. Stála s dievčatami pred kostolom a mňa potiahla za vrkoče, aby som na stretnutie išla aj ja . Prekvapilo ma to a pomyslela som si, že asi nie som až taká zlá, keď aj mňa volá. Od toho dňa som stále myslela na to, ako a ku ktorým sestričkám mám ísť. Rozmýšľala som nad tým aj s mládežou zo skupinky a rozhodla som sa, že pôjdem k „našim“ sestričkám.

Prišla som k sestrám do Bratislavy. Nikto zo sestier ani zamestnancov nemohol o mne vedieť, len sr. Maximiliána, ktorá pochádzala z Michaloviec, tak ako ja. Práve spala po nočnej, keď som sa zjavila nad ňou pri posteli. Posadila sa a jej rozheganá posteľ spadla, takže sme mali o zábavu postarané. Veľmi sme sa smiali.

Pracovala som tri roky na Mokrohájskej ulici v Bratislave ako vychovávateľka pri postihnutých deťoch. Zo začiatku som bola z týchto detí šokovaná. Postupne som si na ne zvykla a teraz je to už dvadsať rokov, čo som pri nich. Deti s handicapom sú veľmi milé, dobrého a čistého srdca. Tak rada pri nich pracujem.

Vrátim sa ale k rokom, keď sme sa museli schovávať. Na Mokrohájskej ulici sme pracovali tri. Bývala som na priváte u starej panej, pretože som nedostala ubytovanie v ústave na Patrónke. Neskôr nastala na pracovisku nepríjemná situácia. Pracovala som s dvoma saleziánkami .Všetky rehoľné sestry sme boli v civile. Tajne sme sa snažili deťom zabezpečovať prijímanie sviatostí. Raz, keď sa deti tajne spovedali, jedno nás vo svojej jednoduchosti prezradilo. Následok bol jednoznačný – výpoveď. Sestričky saleziánky odišli. Mňa zachránila jedna františkánka, ktorá ma pozvala pracovať do kancelárie. Tu ma pekne prijali. Riaditeľ, ktorý mi dal výpoveď, zostal zahanbený, pretože aj komunisti mu dohovárali, že zle urobil. Tak to nahrádzal tým, že bol ku mne na novom pracovisku dobrý.

Zostali mi na pána riaditeľa i zamestnancov pekné spomienky. Aj dnes, keď sa stretneme, nám mysľou prebiehajú spomienky a často sa nám na tvári objaví úsmev nad chvíľami , ktoré sme spolu prežili.

Sestričky, pracujúce v ústave na Patrónke v Bratislave, sa o nás báli. Museli sme byť opatrné, keď sme sa stretávali so sestrami, aby sme mohli pokračovať v rehoľnej formácii. Stále nám opatrnosť zdôrazňovali. Dbali sme o bezpečnosť, aby sme neohrozili ani seba ani sestry. Dosť nás chránili aj tajní kňazi, ktorí s nami pracovali – františkáni, saleziáni, lazaristi…

Pracovala som v kancelárii až do roku 1990. Po páde totality som sa mohla obliecť do rehoľného rúcha. Veľmi som sa tomu tešila. Bola to moja veľká túžba, ktorú som často vkladala do svojich modlitieb.

Vrátila som sa pracovať k postihnutým deťom. Mohla som sa už naplno venovať tým, ku ktorým ma Pán viedol cestou rehoľného povolania – k deťom.

Sr. M. Alexia de ND