Pochádzam z veriacej rodiny, v ktorej som prijímala vieru spolu s materinským mliekom. Keďže som bola najmladšia zo 7 detí, svojim bľabotaním pri spoločnej modlitbe som privádzala starších súrodencov do smiechu. Náročné to mala mama v čase môjho dospievania, kedy by som uprednostnila hru na ulici, pred chodením do kostola. Vďaka matkinej živej viere sa moja viera stávala osobnejšou. Začala som sa denne modliť litánie k Duchu Svätému o poznanie svojho povolania a naplnenie Božej vôle.  

Prvé svetlo prišlo v prírode, pri zbere hríbov, keď som rozmýšľala nad svojou budúcnosťou. Vracala som sa s týmto poznaním radostne domov. Na prvom mieste som sa chcela vydať a mať veľa detí. Na druhom ako slobodná pracovať aktívne vo farnosti a na treťom bolo stať sa rehoľnou sestričkou,

Každým dňom sa moje rozhodnutie kryštalizovalo. Hlavne po stretnutí so sr. Petrou Pavešicovou – Školskou sestrou de Notre Dame v Trenčíne, kde som študovala. Tá sa ma materinsky ujala, počúvala moje mladé srdce a sprevádzala svojimi modlitbami. Túžbu byť pri postihnutých deťoch zrealizovala kontaktom na ÚSS Bratislave, kde Školské sestry v tej dobe pracovali.

Hoci som spoznala aj iné rehole, tu som sa cítila ako doma. Ako hovorievala moja mama, vždy som sa vrátila trochu iná…

Keď som sa odmlčala, sr. Petra ustarostená o mňa, vytrvalo mi písala. Vo mne stále viac dozrievalo povolanie pre rehoľný život. Bolo veľkým prekvapením pre tých, ktorí ma poznali, keď som 31.8.1992 odišla z domu, opustiac nielen zamestnanie, dom, môj rodný kraj, ale hlavne tých najdrahších. Cítila som hlboký pokoj, ktorý bol ovocím povolania. Nasledovala som svojho Ženícha s radostným, milujúcim srdcom a tak to robím 24 rokov od svojich prvých sľubov. Som Bohu vďačná, že som nielen milovaným Božím dieťaťom, ale aj nevestou, pretože v Kristovi sa naplnili všetky moje túžby. Vzpruhou pre mňa sú Ježišove slová, „Niet nikoho, kto by pre mňa a pre evanjelium opustil všetko, aby nedostál stonásobne viac…“ (Mk.10,29n)

Mojim obľúbeným biblickým veršom je Rim. 8,28: „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré.“ A tak s láskou od Boha prijímam všetko a všetko mu odovzdávam, pre spásu nesmrteľných duší, lebo iba v láske má môj život zmysel a cenu.

sr. Alojzia Čičková de ND

     Ísť za dobrodružstvom – to láka mnohých mladých ľudí. Také dobrodružstvo som zažívala aj ja na svojej ceste k Bohu. Bolo to aj trochu nedobrovoľné, lebo vtedajší štátny režim nepodporoval, ba naopak bránil, snahám k voľbe zasväteného života.

     A práve paradoxom bolo, že toto dobrodružstvo, ktoré malo neistý koniec, priťahovalo množstvo mladých ľudí. V tom čase som pracovala v Bratislave a pravidelné stretnutia nápadne „nábožných“ chlapcov a dievčat na svätých omšiach nám dávali tušiť, že každý niekam patrí. Vtedy sme ani nesnívali, že civilný odev niekedy vymeníme za rehoľný.

     Presne tam sa formovalo a zoceľovalo oveľa väčšie dobrodružstvo – moje rozhodnutie žiť navždy s Bohom. Z jeho milosti tieto chvíle dostali takú napínavú príchuť. Musela som urobiť krok do neznáma, začať riskovať s Bohom a svoj život vsadiť na jednu kartu – úplne sa Mu darovať. Takto som začínala svoje dobrodružstvo s Bohom.

     Dnes sa situácia v štáte zmenila. Ale Boh a dobrodružstvo s Ním ostáva rovnaké. Ak cítiš, že ti tieto myšlienky nedajú pokoj – odvážne vykroč. S čistým štítom a úmyslom. Veľmi úprimne a pravdivo. To ostatné nechaj na Neho. Boh sám je „dobrodruh“, lebo berie na seba riziko našej nestálosti, slabosti a hriešnosti. Kto riskuje viac? Boh alebo my?

     Sr. Auxilia Matlová de ND

Do dvadsiatich rokov som žila tak, ako väčšina dievčat v našej farnosti. Na svätú omšu som chodila v nedele a vo sviatky, modlila som sa ráno i večer základné naučené modlitby. A myslela som si, že dávam Pánu Bo­hu dosť. Až v dvadsiatom roku môjho života, bolo to za Dubčekovej éry, som sa dos­tala na duchovné cvičenia. Boli tajné, konali sa v byte rehoľných sestier vincentiek, ktoré boli v civile.

Tieto duchovné cvičenia pre dievčatá boli zlomom v mojom živote. Veľmi ma oslovili. Uvedomila som si, že je to práve Boh, ktorý hrá najdôležitejšiu úlohu v živote človeka. Cítila som sa hriešna a úprimne som vyznávala kňazovi svoje hriechy vo svätej spovedi. Veľmi mi pomohli aj in­dividuálne otázky, ktoré sme mu  mohli predniesť. Na záver nám kňaz dal vybrať jeden obrázok, na ktorý  nám napísal predsavzatie. Ja som si vy­brala obrázok, ktorý znázorňoval zasvätenie duše Bohu. Nevedela som však, čo obrázok znázorňuje, len sa mi páčil. Kňaz sa nás pýtal, akým spôsobom sa chceme v živote uberať. Ja som, ako väčšina z nás, povedala, že môj život  smeruje k man­želstvu.

Na obrázok som zakrátko zabudla. V duchovných cvičeniach sa mi však načrtla nová predstava o Bohu. Stal sa mi bližším.  Začala som chodiť denne na svätú omšu a sväté prijímanie. Vytrvala som tak asi rok. Znovu som sa dostala cez dovolenku na chatu vo Vysokých Tatrách, kde bol s nami ten istý kňaz.  Denne mal pre nás svätú omšu. Bolo nás asi dvanásť. Program sme mali voľný. Kto chcel, mohol sa venovať duchovným veciam, čiže absolvovať  prednášky, duchovné rozhovory alebo sme mohli chodiť na túry so známymi turistami Martinom Galovičom a Martinom Gavalierom. Ja som si vybrala túry vo Vysokých Tatrách. Kňaz sa nás opäť spytoval, kam chceme v živote smerovať. Ja som vtedy povedala, že sa vydávať nemienim, ale čo mám ďalej robiť, to neviem. Vtedy mi kňaz odporučil modliť sa  za to, aby som poznala, kde ma chce mať Boh.

Potom nastal všedný život práce a ja som stále nevedela, čo budem v živote robiť, aká je vôľa Božia so mnou. V tom čase sa rozhodla moja mladšia sestra pre rehoľný život. Vtedy mala pätnásť rokov. Ja som ju vôbec nechá­pala a povedala som jej, či stratila rozum. So svojím rozhodnutím sa zverila mame. Tá šla za naším pánom farárom Ľudovítom Čárskym a všetko mu rozpove­dala. Práve v tom období sa roz­hodla pre rehoľný život aj sestrina priateľka. Pán farár Čársky obidve nakontaktoval na  Školské sestry de Notre Dame, ktoré pôsobili na biskupstve v Trnave.

Vtedajšia provinciálka sestra Imberta Šinská chcela, aby obidve dievčatá aj bližšie spoznali sestry, preto ich povolala cez prázdniny po týždni  medzi sestry do Trnavy, Vejprt, Klentnice a do Piešťan. Vtedy som si v duchu pomyslela, že pôjdem dievčatá navštíviť a pod touto zámienkou si zblízka pozriem život rehoľných sestier a posúdim, či to nie je život aj pre mňa.

Tak som sa dostala do Klentnice na Morave. Na podnet sestry predstavenej Celiny Chamutovej sa nám venovala sr. Imelda. Rozprávala s nami, poukazovala nám priestory ústavu, kde sestry pracovali. Tu som po prvýkrát pocítila prítomnosť Panny Márie, vnútorne som zakúsila, že tu je to miesto, tu je ten smer, ktorý hľadám. A v duši sa mi rozhos­til pokoj. Videla som, že sestry sú normálne ženy, a nie je pravda, čo sa o nich hovorí. Potom som šla ešte do Trnavy a tam som sa pred obrazom Panny Márie trnavskej rozhodla, že chcem byť jej dcérou v reholi Notre Dame. Po­tom nasledovali Piešťany. Tam som už svoje rozhodnutie vyriekla sestre Kláre Kaššovicovej, ktorá mala na starosti dievčatá. Hneď mi navrhla vybrať si rehoľné meno a že oznámi moje rozhodnutie sestre provinciálke. Tá mi oznámila, že si môžem dať  výpoveď zo zamestnania a potom sa hlásiť vo Vejprtoch. Pracovala som vtedy na výskume v podniku Duslo Šaľa. Vedúcemu som povedala otvorene, aký mám dôvod pre výpoveď zo zamestnania. Upozornil ma, že situácia sa obracia proti reholiam. Napriek tomu som trvala na svojom. Prihovoril sa za mňa a ja som  dostala dvojtýždňovú výpoveď, ako som o to žiadala.

22. septembra 1970 som prišla do Vejprt, a tak začala moja príprava na rehoľný život. 21.novembra som bola obliekaná do rehoľného rúcha. Naši predstavení tak rozhodli, lebo politická situácia opäť naznačovala boj proti náboženstvu a reholiam. Ešte rok sa mohlo prijímať do rehole a po­tom iba tajne a sestry museli byť  v civilnom oblečení a mimo spoločenstva.

Po dvoch rokoch noviciátu som skladala prvé sľuby na tri roky. Bolo to 26. novembra 1972 na sviatok Krista Kráľa. Po zložení sľubov som prežívala úžasný du­ševný pokoj a istotu, že patrím Pánovi. V roku 1975 som skladala večné sľuby v Piešťanoch, ale už tajne, nie v kaplnke, ale v jedálni za prítomnosti niekoľkých sestier a najbližších príbuzných. A potom nasledoval rehoľný život v českom pohraničí  vo Vejprtoch, na Morave  v Klentnici a od roku 1979 na Slovensku.

sr. Assumpta de ND