Moje povolanie sa zrodilo „skôr, než ma utvoril v matkinom živote, zasvätil si ma“ (porov. Jer 1, 5). Moji rodičia ma pri krste zasvätili Pánu Bohu, hoci si sami plne neuvedomovali veľkosť obety, ktorú prinášajú. Už od detstva som mala kontakt so Školskými sestrami de Notre Dame, lebo sme ich mali v rodine. Na jednej návšteve v kláštore bola práve vyložená Najsvätejšia sviatosť a sestričky sa striedali na poklone. Mala som vtedy asi 12 rokov, a tam kdesi siaha moja prvá túžba „byť ako ony“.

          Potom nasledovalo štúdium, priateľstvá, zábavy, ale aj stretká a mládežnícke púte. Priťahoval ma duchovný život a túžba po pravej nefalšovanej a vernej láske. Pracovala som už ako zdravotná sestra v nemocnici, keď som jedného dňa po sv. prijímaní zachytila tichý, neústupný hlas vo svojom srdci: „Poď za mnou!“ So slzami v očiach som oponovala tomuto naliehavému volaniu, až kým som nenastúpila na neistú cestu hľadania a milovania Boha. Láska nie je cit, ale vzťah. A keď si uvedomíš, že tento vzťah chceš, už ti v tom nič nezabráni.

          Dnes viem, že to bolo najlepšie rozhodnutie v mojom živote. Je to ako všetko vsadiť na Neho, na nebo, na večnosť… Bolo ťažké opustiť milovanú dedinu, rodinu, priateľstvá, no najťažšie bolo zrieknuť sa vlastnej rodiny a života podľa svojich predstáv.

          Pri rozlúčke s domovom si mama spomenula na moje obetovanie pri krste a vyprevádzala ma slovami: „Boh si prišiel po svoje. Ja som na to zabudla, On nezabudol.“

Pochádzam z veriacej rodiny, v ktorej som prijímala vieru spolu s materinským mliekom. Keďže som bola najmladšia zo 7 detí, svojim bľabotaním pri spoločnej modlitbe som privádzala starších súrodencov do smiechu. Náročné to mala mama v čase môjho dospievania, kedy by som uprednostnila hru na ulici, pred chodením do kostola. Vďaka matkinej živej viere sa moja viera stávala osobnejšou. Začala som sa denne modliť litánie k Duchu Svätému o poznanie svojho povolania a naplnenie Božej vôle.  

Prvé svetlo prišlo v prírode, pri zbere hríbov, keď som rozmýšľala nad svojou budúcnosťou. Vracala som sa s týmto poznaním radostne domov. Na prvom mieste som sa chcela vydať a mať veľa detí. Na druhom ako slobodná pracovať aktívne vo farnosti a na treťom bolo stať sa rehoľnou sestričkou,

Každým dňom sa moje rozhodnutie kryštalizovalo. Hlavne po stretnutí so sr. Petrou Pavešicovou – Školskou sestrou de Notre Dame v Trenčíne, kde som študovala. Tá sa ma materinsky ujala, počúvala moje mladé srdce a sprevádzala svojimi modlitbami. Túžbu byť pri postihnutých deťoch zrealizovala kontaktom na ÚSS Bratislave, kde Školské sestry v tej dobe pracovali.

Hoci som spoznala aj iné rehole, tu som sa cítila ako doma. Ako hovorievala moja mama, vždy som sa vrátila trochu iná…

Keď som sa odmlčala, sr. Petra ustarostená o mňa, vytrvalo mi písala. Vo mne stále viac dozrievalo povolanie pre rehoľný život. Bolo veľkým prekvapením pre tých, ktorí ma poznali, keď som 31.8.1992 odišla z domu, opustiac nielen zamestnanie, dom, môj rodný kraj, ale hlavne tých najdrahších. Cítila som hlboký pokoj, ktorý bol ovocím povolania. Nasledovala som svojho Ženícha s radostným, milujúcim srdcom a tak to robím 24 rokov od svojich prvých sľubov. Som Bohu vďačná, že som nielen milovaným Božím dieťaťom, ale aj nevestou, pretože v Kristovi sa naplnili všetky moje túžby. Vzpruhou pre mňa sú Ježišove slová, „Niet nikoho, kto by pre mňa a pre evanjelium opustil všetko, aby nedostál stonásobne viac…“ (Mk.10,29n)

Mojim obľúbeným biblickým veršom je Rim. 8,28: „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré.“ A tak s láskou od Boha prijímam všetko a všetko mu odovzdávam, pre spásu nesmrteľných duší, lebo iba v láske má môj život zmysel a cenu.

sr. Alojzia Čičková de ND

     Ísť za dobrodružstvom – to láka mnohých mladých ľudí. Také dobrodružstvo som zažívala aj ja na svojej ceste k Bohu. Bolo to aj trochu nedobrovoľné, lebo vtedajší štátny režim nepodporoval, ba naopak bránil, snahám k voľbe zasväteného života.

     A práve paradoxom bolo, že toto dobrodružstvo, ktoré malo neistý koniec, priťahovalo množstvo mladých ľudí. V tom čase som pracovala v Bratislave a pravidelné stretnutia nápadne „nábožných“ chlapcov a dievčat na svätých omšiach nám dávali tušiť, že každý niekam patrí. Vtedy sme ani nesnívali, že civilný odev niekedy vymeníme za rehoľný.

     Presne tam sa formovalo a zoceľovalo oveľa väčšie dobrodružstvo – moje rozhodnutie žiť navždy s Bohom. Z jeho milosti tieto chvíle dostali takú napínavú príchuť. Musela som urobiť krok do neznáma, začať riskovať s Bohom a svoj život vsadiť na jednu kartu – úplne sa Mu darovať. Takto som začínala svoje dobrodružstvo s Bohom.

     Dnes sa situácia v štáte zmenila. Ale Boh a dobrodružstvo s Ním ostáva rovnaké. Ak cítiš, že ti tieto myšlienky nedajú pokoj – odvážne vykroč. S čistým štítom a úmyslom. Veľmi úprimne a pravdivo. To ostatné nechaj na Neho. Boh sám je „dobrodruh“, lebo berie na seba riziko našej nestálosti, slabosti a hriešnosti. Kto riskuje viac? Boh alebo my?

     Sr. Auxilia Matlová de ND