ANKA KOLESÁROVÁ JE AJ NAŠA

Vo štvrtok 14. novembra prežili žiaci a študenti Spojenej školy sv. Jozefa v Novom Meste nad Váhom milú slávnosť. Pripravovali sa na ňu deviatnikom k blahoslavenej Anke Kolesárovej, ktorý sa modlili ráno pred vyučovaním.

Pri svätej omši vo farskom kostole Narodenia Panny Márie postulátor Košickej diecézy Marek Ondrej uviedol relikvie blahoslavenej Anky Kolesárovej.

Aj keď Slávnosť všetkých svätých je dávno za nami, príklady, ktoré nás inšpirujú, by mali byť stále prítomné v našich životoch. Preto sa deti zo Zubrohlavského Nodamu rozhodli, že svoje životné vzory si sprítomnia na stretku dňa 14.11.2019 na bále s názvom Nodamská galéria slávy. Do nádvoria slávy, čiže do neba, ich slávnostne privádzali anjeli za zvuku fanfár a potom sa v nádvorí tancovalo a hodovalo.

Narodila som sa v Kvášove pri Púchove 23.11.1947. Pochádzam z deviatich detí. Otec bol robotník na píle, mama domáca. Ešte som nemala 6 rokov, otec zomrel na brušný týfus. Mama prevzala všetky ťažké práce na poli a v dome po ňom. Vychovávala nás vo viere a čestnosti. Začala som strednú školu, ale keďže mama ochorela, po prvom polroku som ju ostala opatrovať. Ako 17-ročná som nastúpila do práce v odevných závodoch Makyta – Púchov ako  šička. Šili sme jarníky, zimníky pre ženy. Tu som pracovala 4 roky a 8 mesiacov, až do nástupu do kláštora. Rada som sa parádila a tancovala. „Za Dubčeka“ v roku 1969 som prišla do Beckova. Sestričky tu pracovali v domove dôchodcov v kuchyni, ako ošetrovateľky a v práčovni. Zaradili ma do práčovne. Bola som veľmi šťastná, že môžem s nimi pracovať.

Hurá, jeseň je tu! A sr. Faustína, beckovskí animátori spolu so svojimi Nodamákmi neváhali ani len jednu sekundu, a vybrali sa na prechádzku jesennou krajinou. A nie len takou hocijakou. Behom celej prechádzky mali so  sebou malé knižočky, do ktorých si nakoniec mali zapísať čo najviac slov na písmená, ktoré im animátori nadiktovali. Potom si dali menšiu pauzu v parku, ktorý ich ohromil jesennou krásou,

Patrím do Kongregácie Školských sestier de Notre Dame. Narodila som sa v dedinke Veselé pri Piešťanoch, v katolíckej rodine, ktorá praktizovala náboženstvo a predsa vstup do rehole som si musela ťažko vybojovať. Nebolo to preto, že by si moji domáci necenili duchovné hodnoty, duchovný a rehoľný stav, to nie! Veľmi ma mali radi a nechceli ma stratiť. Bola som živej veselej povahy, jediná dcéra, ktorej by boli dali, na čo si len pomyslela. Mam jedného brata, ktorý bol vtedy učiteľom na základnej škole. Okrem týchto skutočnosti, keď som sa rozhodla vstúpiť do rehole, písal sa rok 1970 a to už náboženská sloboda dubčekovská zasa pritvrdla. Doma mi vytýkali, že idem hlavou proti múru, a že ma i tak odtiaľ vyhodia, lebo takého „jaša“ tam nepotrebujú, alebo ma raz zatvoria komunisti do väzenia, keď budem taký rebel.

Spoločne strávené chvíle v prostredí Sanktuária Božieho milosrdenstva a Centre sv. Jána Pavla II. v Krakowe prežili sestra provinciálka, Cordia, Alica, Miriam a Daniela v dňoch od 25.-27.10.2019. Ďakovali za dar povolania sestry Alice, ktorá v lete zložila svoje večné sľuby. V nedeľu boli na svätej omši v soľnej bani vo Wielicke, kde sr. Miriam čítala

Narodila som sa 7.10.1932 v Pobedime. Moji rodičia: Gejza Miklovič a Antónia rod. Macová nás mali ôsmych – 3 chlapcov a 5 dievčat. Chlapci zomreli mladí, dievčatá všetky žijeme, všetky.

Základnú školu som navštevovala v Pobedime  celkovo 5 rokov a potom 4 roky meštianku v Piešťanoch. U nás v rodine sa žilo po kresťansky. Veľmi sa spájal život s Cirkvou a liturgiou. Aj oblečenie krojov sa prispôsobovalo liturgickej dobe. Doma sme sa ráno i večer modlili a takisto napoludnie Anjel Pána a to aj vtedy, keď sme boli na poli.

Od 12. – 19.10.2019 sa na Spojenej škole sv. Jozefa v Novom Meste nad Váhom rozprávalo viac anglicky ako inokedy. K rozvíjaniu tejto jazykovej kompetencie prispeli americkí študenti z Gamingu, medzi ktorými bola aj sr. Andrea, ktorá pôsobí v Albánsku. Každé ráno študenti začínali spoločnou sv. omšou počas ktorej

Aj tento rok sa žiaci a študenti Spojenej školy sv. Jozefa v Novom Meste nad Váhom zapojili do iniciatívy Milión detí sa modlí ruženec, ktorá sa koná 18. 10. 2019. V tento deň sa o 9. hodine spájajú deti sveta v modlitbe za mier a pokoj vo svete. V rámci Mimoriadneho misijného mesiaca, ktorý inicioval pápež František, škola v októbri myslí a modlí sa za misie, zvlášť za misiu Školských sestier de Notre Dame v Kazachstane.

           Vyrastala som v rodine, kde sa úprimne praktizovala viera a rodičia sa snažili ju nám, svojim trom deťom, odovzdať ako základné smerovanie života. Od malička sme chodili do kostola, pristupovali k sviatostiam a aj doma sme sa modlievali.

            Vo farnosti pôsobili kňazi, ktorým ležala na srdci pastorácia detí a mladých. Aj keď v tom čase to bolo aj nebezpečné, lebo im hrozilo „odobratie štátneho súhlasu“, venovali sa nám aj mimo svätej omše: založili spevokol, chodievali sme na výlety, stretávali sme sa po sv. omši síce len v kostole, lebo naša dedina bola filiálkou.

            Chodila som asi do siedmej triedy ZŠ, keď nás (štyri dievčatá) pán kaplán zobral na výlet ako odmenu za prácu v kostole. Nevedeli sme, kam ideme, bolo to prekvapenie. Prišli sme do komunity sestier, v ktorej žili a pracovali aj mladé sestričky v civile. Písal sa rok 1974. Pre nás to bol objav, že aj v takej nepriaznivej spoločenskej situácii sa dá žiť zasväteným životom. Tu bolo zasiate zrniečko môjho povolania, ktoré pomaly klíčilo a nikto o tom nevedel, ani ja.

            Prišiel začiatok prázdnin roku 1977 a ďalší pán kaplán nás, mladých, zobral na duchovné cvičenia. Doteraz si pamätám, že sme na nich preberali podobenstvo o márnotratnom synovi. Veľmi ma oslovila bezhraničná láska Otca a v srdci som pocítila túžbu patriť celkom Ježišovi. Zrniečko povolania, zasiate pred niekoľkými rokmi, podrástlo. Zverila som sa s tým pánu kaplánovi a on poznal Školské sestry ND, ktoré v čase jeho vstupu do seminára, učili náboženstvo v jeho rodom meste. Po čase sme sa dohodli, že on mi sprostredkuje pobyt u nich. Tak sa aj stalo a 15. augusta 1977 som prišla do Piešťan na prvú návštevu. Až po čase som sa dozvedela, že si ma priviedla Panna Mária. 15. august je veľký kongregačný sviatok, lebo 15. 8. 1853 bola v Čechách založená Kongregácia školských sestier de Notre Dame. Teraz už nezostalo len pri jednej návšteve, ale začala som so sestrami udržiavať kontakt. A po maturite v roku 1979 som nastúpila do ústavu sociálnych služieb  v Bratislave, v ktorom už pracovali tri „tajné notrdamky“ a viacej sestričiek i kňazov v civile.

            O dva roky som vstúpila do noviciátu a po troch rokoch som skladala prvé sľuby. Vtedy bola taká prax, že pri skladaní sľubov si sestra volila nové meno. Nás bolo v ročníku päť a mali sme si vybrať meno. Vtedajšia sestrička provinciálka veľmi chcela, aby si niektorá z nás dala meno Metoda, pretože bol Jubilejný rok sv. Cyrila a Metoda, rok 1984. Ani jedna sme ho nechceli, lebo sa nám nepáčilo. Z mojej strany bola za tým aj túžba, ktorú síce som nikomu nepovedala, že by som chcela meno sestry, ktorá z kongregácie z nejakého dôvodu odišla. Po dlhšom váhaní som privolila. V srdci som si myslela, že je to vlastne jedno, veď mňa nikto takto oslovovať nebude. A sestrička bude spokojná.

            Život išiel ďalej, žili sme v malých komunitkách roztrúsených po Slovensku, v civile. Stretávali sme sa na modlitbe, na formácii, na spoločnej dovolenke…

            Po „nežnej revolúcii“ sme si obliekli rehoľné rúcho a začali som používať rehoľné mená. Nebola som s tým svojím veľmi spokojná, ale už som to neriešila.

            Na jeseň v roku 1991 som bola preložená do veľkej komunity. Raz som bola v jedálni a staršia sestrička, ktorá mala na starosti prestieranie, mi urobila exkurziu. Otvárala jednotlivé skrinky a ukazovala mi, kde sú poháre, hrnčeky, taniere, príbory… Nechápala som to, ale počúvala som ju a chodila s ňou po jedálni. Nakoniec jej hovorím: „Sestrička, som vám vďačná, že mi takto všetko ukazujete, ale prečo to robíte?“  A ona na to: „Vieš, keď som ja, ako mladá sestra, prišla do jednej komunity, práve vtedy odchádzala z kláštora sestra Metoda. Ja ti to preto všetko ukazujem, aby si sa tu cítila ako doma a aby si neodišla, lebo máš také isté meno.“ Ja som sa rozplakala a utekala som do kaplnky. Moje srdce zaplavila vlna vďačnosti a obdivu nad úžasnou Božou pozornosťou a dobrotou. Prežila som, že Boh o mne vie, že som milovaná a dôležitá v jeho očiach i v jeho srdci. On už pre siedmimi rokmi splnil moju túžbu nahradiť v komunite sestru, ktorá z nejakého dôvodu odišla, len ja som o tom nevedela.

            Moje rehoľné meno je od toho okamihu už iné, už je pekné a som s ním spokojná, aj keď sa vôbec nezmenilo. Pre mňa je svedectvom Božej vernosti a nežnej lásky.

            Ešte jedna skúsenosť ohľadne môjho povolania. Spomínala som, že sme sa doma spolu aj modlievali. Pamätám sa, že každú sobotu večer sme sa spolu, celá rodina, modlili ruženec. Po skončení ruženca mama stále pridávala ešte tri Zdravasy. Ako deti sme sa ich modlili mechanicky a nezamýšľali sme sa nad tým. Už ako rehoľná sestra som sa jej raz opýtala, prečo tie Zdravasy pridáva. A ona mi odpovedala: „Keď sa mi narodilo prvé dievčatko, pridávala som jeden, keď druhé, dva a keď tretie, tri, aby si Panna Mária z mojich detí aspoň jedno vybrala pre svojho Syna.“ Dobrý Boh napĺňa aj túžby mám. On napĺňa túžby všetkých svojich detí, lebo mu na každom záleží. Možno, že to nevidíme hneď, ale on je verný, nežne milujúci a pozorný voči každému svojmu dieťaťu.

Sr. Mária Metoda Piatničková de ND


>?php if ( dynamic_sidebar( 'Dielo' ) ) : else : endif: ?>
Naša organizácia Kongregácia školských sestier de Notre Dame spracúva osobné údaje podľa zásad v súlade s platnou právnou úpravou. Princípy ochrany osobných údajov, podľa ktorých postupuje, ako aj kontakt na zodpovednú osobu sa nachádza na www.gdpr.kbs.sk
Scroll to Top