SR. CONSOLÁTA: „… nebo bolo posiate množstvom hviezd!“

Pochádzam z veriacej rodiny. Rodičia žili z viery a túto vieru odovzdávali nám, svojim deťom nielen slovom, ale hlavne príkladom. Každý večer sme sa spolu modlili a pristupovali pravidelne k sviatostiam. O tom, že Boh bol na prvom mieste v živote mojich rodičov svedčia aj zážitky, ktoré mi hlboko utkveli v srdci. Mali sme polia a niekedy stalo sa, že nám už ostávalo len málo z práce, ktorú bolo treba dokončiť, ale blížil sa čas sv. omše. My deti sme chceli prácu dokončiť, aby sme sa na druhý deň nemuseli vrátiť na to pole. Viac raz náš tato povedal: „Nechajte tak, práce bude stále dosť, zajtra to dokončíme, poďme radšej na sv.  omšu.“ A išli sme. Bolo nás 12 detí. Žili sme skromne, ale mama nás vždy počas sviatkov poslala k starým opusteným ľudom, ktorí žili v našom okolí, aby sme im odniesli z jedla a koláčov. Hoci sme boli veľkou rodinou, v našom dome mala miesto a bola členom rodiny aj postihnutá žena. Jej mama chodila po žobraní a po smrti mamy si ju ešte ako malé dievča zobral dedo a vychovával ju. Potom už ako dospela, žila v našej rodine. Keď uvažujem o zrode môjho povolania, po Bohu patrí preto moja veľká vďaka rodičom a mojim súrodencom.

A ako sa zrodilo v mojom srdci povolanie? Som dieťa totality a do svojich 10 rokov som nevidela a ani nevedela, že existujú rehoľné sestry. Vo štvrtej triede, keď sa už mohli rehoľníčky vrátiť na Slovensko, prišli aj do susedného mesta sestričky Vincentky. Jedna z nich, sr. Ernestína, nás začala vyučovať náboženstvo. Mali sme ju veľmi rady a ja s dvoma kamarátkami som ju často navštevovala v nedeľu poobede. Hovorili sme si, že aj my budeme takými sestričkami a doma potajomky sme si pred zrkadlom skúšali urobiť z maminej šatky závoj. Po niekoľkých rokoch boli sestričky opäť preložené do Čiech, ale ja som si so sr. Ernestínou pravidelne písala. Cez svoje listy ma povzbudzovala a viedla k hlbšiemu vzťahu k Ježišovi. Boli to pre mňa veľmi vzácne riadky, lebo náboženská literatúra sa v tej dobe prakticky nedala zohnať. Po skončení základnej školy som odišla študovať na strednú školu do Banskej Bystrice. Hoci bola ďaleko od domova a nechodila som domov každú sobotu, Boh sa úžasne o mňa staral. Dostala som sa na internát k veriacej vychovávateľke, ktorá nám s kamarátkou potajomky umožnila ísť niekedy na sv. omšu aj počas týždňa a vždy zariadila, že sme mohli ísť na sv. omšu v nedeľu. Počas cestovania som sa zoznámila s veriacou inžinierkou, ktorá ma zaviedla k ďalším veriacim dievčatám a u nich som neskoršie mohla tráviť víkendy. V príbuzenstve mali rehoľnú sestru a preto ma zásobovali aj náboženskou literatúrou. Ako som sa blížila ku koncu štúdia, viac som si začala všímať chlapcov ako Ježiša.

Veľkým zlomom bolo pre mňa nastúpenie do práce, ktorú som si našla v Bratislave.  Otvárali sa pre mňa nové možnosti. Spoznala som sa s vysokoškolskou veriacou mládežou. Stretávali sme sa v kostole, v divadle, na koncertoch i výletoch. Pýtala som sa Boha a hľadala svoju cestu, svoje povolanie. V tom čase bola v Bratislave aj moja staršia sestra, ktorá už bola tajnou kandidátkou u Školských sestier de Notre Dame. Spolu s ňou som niekedy navštívila aj sestričky, ktoré pracovali na Patrónke. Ja som pracovala v lekárni a dostala som sa medzi ľudí, ktorí vďaka svojim kontaktom v najvyšších kruhoch, mali možnosť cestovať po svete a  mali prístup k veciam, ktoré sa bežne nedali zohnať. Všetko to malo na mňa veľký vplyv. Na jednej strane som túžila patriť Ježišovi, ale aj svet, ktorý sa mi takto otváral, bol veľmi lákavý.

Dva roky som zvažovala a modlila sa. K definitívnemu rozhodnutiu mi pomohla jedna oslava v práci. Bola to oslava MDŽ, na príprave ktorej si dali kolegyne veľmi záležať. Na stoloch sa objavili jedlá a nápoje, ktoré bežne nebolo vidieť v obchodoch, miestnosť bola pekne vyzdobená. Z drahého magnetofónu sa púšťala hudba, tancovalo sa, smialo sa na nie príliš vhodných vtipoch. Zapojila som sa do zábavy, ale v srdci som cítila veľkú prázdnotu. Posadila som sa a začala pozorovať ostatných. Vnímala som, že ich radosť je len hraná. Oči mi padli na staršiu kolegyňu, ktorá sedela, tvárila sa veľmi povýšene, fajčila a popol z cigarety odklepávala do taniera s jedlom, hoci vedľa mala popolník. V srdci som počula otázku: „Takto mám žiť?“ Vstala som a odišla do vedľajšej miestnosti, kde bola tma, otvorené okno.

V tú noc bolo nebo posiate množstvom hviezd. Zadívala som sa na ne a Ježišovi som opakovala so slzami v očiach, že iba jemu odovzdávam svoj život a prosila som ho, aby ma On viedol. Po tejto udalosti som už neváhala a poprosila som o prijatie do rehole Školských sestier de Notre Dame. Ešte nejaký čas som pracovala v lekárni a potom som išla študovať na vysokú školu. Po skončení školy som sa vrátila do lekárne a začala tajne noviciát. Po troch rokoch ešte v totalite som zložila prvé sľuby. Komunisti mali všetko pod takou kontrolou, že ma ani vo sne nenapadlo, že by som raz mohla kráčať ulicami mesta v rehoľných šatách a stáť v škole pred deťmi a učiť ich. Preto udalosti v novembri som privítala s veľkou radosťou a každý večer som so svojimi tajnými rehoľnými spolusestrami stála na námestí. Pri každej spomienke na minulosť, neustále Bohu ďakujem za dar slobody.

Od toho večera prešlo už skoro 40 rokov a ja čím som staršia, tým viac si uvedomujem veľkosť nezaslúženej milosti povolania do rehoľného života a veľkosť Božej lásky a starostlivosti, ktorou ma viedol a vedie v mojom živote. Ďakujem za milosť, že patrím Ježišovi, že som rehoľná sestra. Nech je za všetko chválený a oslávený Trojjediný Boh.

Sr. Consolata Kviatková de ND

Poteší nás Váš odber!

Naša organizácia Kongregácia školských sestier de Notre Dame spracúva osobné údaje podľa zásad v súlade s platnou právnou úpravou. Princípy ochrany osobných údajov, podľa ktorých postupuje, ako aj kontakt na zodpovednú osobu sa nachádza na www.gdpr.kbs.sk
Scroll to Top