Narodila som sa 7.10.1932 v Pobedime. Moji rodičia: Gejza Miklovič a Antónia rod. Macová nás mali ôsmych – 3 chlapcov a 5 dievčat. Chlapci zomreli mladí, dievčatá všetky žijeme, všetky.

Základnú školu som navštevovala v Pobedime  celkovo 5 rokov a potom 4 roky meštianku v Piešťanoch. U nás v rodine sa žilo po kresťansky. Veľmi sa spájal život s Cirkvou a liturgiou. Aj oblečenie krojov sa prispôsobovalo liturgickej dobe. Doma sme sa ráno i večer modlili a takisto napoludnie Anjel Pána a to aj vtedy, keď sme boli na poli.Vychovávala nás najmä mamička, lebo otecko bol živnostník – staviteľ, tesár a murár, bol veľmi často mimo domova. Mali sme tiež obchod so stavebným materiálom a výrobňu škridiel. Mama sa starala o hospodárstvo, o domácnosť a o nás. Žilo sa jednoducho, ale učili nás od malička k pracovitosti. Nikdy sme sa nenudili. Aj na hranie a zábavu sme mali málo času, lebo sme mali zadelené drobné domáce práce.

Rada si spomínam na detstvo i na školu. Do Piešťan sme chodili pešo cez pole. Bolo to 7 km. Už pred 5 hod. sme vstávali, aby sme to stihli. Ráno sme sa už doma ani nestačili modliť a mama, keď nás vystrájala, vždy nám pripomínala, že sme sa nemodlili a máme po cesta času dosť, aby sme sa pomodlili. Cez dedinu sme sa poschádzali a potom sme sa začali modliť každá sama. Najprv rannú modlitbu a potom ružence. Vždy sme sa pomodlili aspoň 4 ružence. Dva cestou tam a dva cestou naspäť. Niekedy sme sa pomodlili aj 6 až 7 ružencov. Ani v kláštore som sa toľko ružencov nestihla pomodliť.

Narodila som sa na Ružencovú Pannu Máriu a tak mi ruženec zostal najmilšou modlitbou a ním som si vyprosila aj rehoľné povolanie. V 4. ročníku meštianky som prešla do Nového Mesta nad Váhom k sestričkám. Škola bola tam, kde je aj dnes. Bola už ľahšia dochádzka – chodili sme vlakom a ku vlaku sme mali už len 2 km. Niektoré dievčatá tam už chodili. Zapáčil sa mi život sestričiek a hneď sa ozvala vo mne túžba, že aj ja by som takto chcela žiť. V jeseni som nastúpila do školy a 7. mája 1947 som už mohla nastúpiť ako kandidátka.  Tu som skončila 4. meštianku, potom 3 ročnú odbornú školu pre ženské povolania: varenie, šitie a vedenie domácnosti. Bolo to potrebné pre výchovu dievčat, aby z nich boli dobré gazdiné, starostlivé manželky a matky. Ale už som to veľmi neuplatnila, lebo prišiel rok 50. a kláštory sa začali likvidovať. Ja som ešte bola prijatá do rehole, ale len tak potajomky večer 16. júla 1950 bez veľkých osláv a aj bez príbuzných. V škole už sestry nemohli učiť, ale boli zamestnané v trenčianskej Merine.

Dňa 20. augusta kláštor obsadila polícia a do 13. hod. sme museli byť vyvezené do opusteného františkánskeho kláštora  v Beckove.

Za mesiac sme my, mladé sestry – bolo nás 30 dievčat – museli opustiť kláštor a vrátiť sa domov. Tak som bola dva roky doma, potom som sa zamestnala v Odeve – Nové Mesto nad Váhom a bývala som na priváte u pani Kováčovej so sestrou Marianou. Na víkendy chodievala so mnou domov, do Pobedima.

Bratia a sestry, využite čas pri cestovaní, či autom alebo vlakom a modlite sa za svoje rodiny ruženec i iné modlitby a tak si vyprosujte Božie požehnanie, lebo to je najpotrebnejšie v živote. Aj deti učte od malička modlitbou si vyprosovať všetko potrebné  pre život. Už pri 1. sv. prijímaní nech si prosia o pomoc a svetlo Ducha Svätého pre svoje budúce povolanie. Nech sa vaše deti od malička modlia aj za svojich budúcich partnerov, aby ich manželstvo bolo podľa Božích prikázaní a tak vytvárali kresťanské rodiny pre svoje dobro, ale aj pre dobro Cirkvi, národa a celého sveta. Veď rodina je základnou bunkou. Keď budú dobré rodiny, bude dobrý celý svet.

Neskôr som varila a starala sa o domácnosť vdp. Mons. Patku v Bošáci. Bola som tam 11 rokov. Veľmi pekne si na tie roky spomínam. Mali sme tam veľmi milú domácnosť, bol tam pán farár, pán kaplán, sr. Mariana a ja. Všetci sme si dobre rozumeli, vychádzali medzi sebou a vzájomne sa rešpektovali.  Snažili sme sa vytvoriť Nazaretskú rodinu.

Prišiel 68 rok a nastalo uvoľnenie a my sme sa mohli vrátiť do kláštora. V Piešťanoch sme prebrali Charitu – bývalý jezuitský kláštor, a tak ma tam dali do kuchyne.  Bol to exercičný dom  a zároveň kúpeľný dom pre kňazov, sestry a zamestnancov Cirkvi. Tu sme sa dostali aj ku mládeži. Mali tu svoje útočište miništranti – bolo ich okolo 30. Hrávali sa na dvore, aj v záhrade. Boli tu v bezpečí a rodičia boli spokojní. Mnohí sa ešte dnes hlásia, hoci sú to už otcovia rodín. Aj dievčatá tu mali spevokol – bývalo ich okolo 40. Čosi dobrého v nich len zostalo! Majú pekné rodiny. Prijali aj 4 – 5 detí a snažia sa žiť kresťansky. Aj oni rady spomínajú na staré pekné časy. Po sv. omši sa matky s deťmi zastavovali na dvore, aby si porozprávali medzi sebou, ale aj s nami. Tak začínal náš  apoštolát medzi mladými.

Odtiaľ som v roku 1980 bola preložená do Bratislavy ku postihnutým deťom. Viedla som kuchyňu – tiež 11 rokov. I tu bolo milé prostredie. Naše sestry najviac pracovali pri ležiacich a pri vozičkároch. Detí tam bolo okolo 200 a zamestnancov okolo 100. Bola tam aj ZŠ, a aj učňovská škola. Spolupráca bola veľmi dobrá. S deťmi sme robili rôzne aktivity, aby mali radosť zo života. Učili sa ručné práce, aj rôzne športy, pre nich prístupné, tiež zábavy, maškarné plesy a iné podujatia, na ktoré sa  veľmi tešili a celé mesiace ich prežívali. Rady mali aj výlety.

Odtiaľ som išla na dôchodok a zaradili ma na Arcibiskupský úrad do Trnavy. Tam som bola tiež 11 rokov, od r. 1991 do septembra 2002. Bolo nás tam 8 sestier a starali sme sa o celý chod biskupstva. Varenie, pranie, upratovanie, podateľňu a naviac rôzne iné akcie. Boli tam traja biskupi: Otec arcibiskup Sokol, otec biskup Tóth a otec biskup Filo. Ďalej tam bolo päť kňazov, dvaja šoféri a iní civilní zamestnanci, čo sa u nás stravovali. Vytvárali sme tu rodinné spoločenstvo. Čo sa týka stravy, nemali sme žiadne problémy. Otec arcibiskup nemal žiadne zvláštne požiadavky. Mohli sme variť pestro, a aj jednoducho. Tu som stretla aj veľa významných ľudí. Na prvom mieste to bol pán kardinál Tomko, ale aj veľa iných biskupov, kňazov, no i štátnych predstaviteľov.

Začiatkom roku 2003 som sa presťahovala do nášho domu v Beckove. Ešte do roku 2008 som pracovala v kuchyni a teraz pre choroby a nevládnosť už len vypomáham kde-tu.

Viera bola stredobodom môjho života. S ňou som prekonávala svoje radosti i ťažkosti, bez ktorých sa žiaden život neobíde a pociťujem veľkú vďačnosť voči Pánu Bohu za rehoľné povolanie. Nikdy som nebanovala a vždy som mala pocit veľkého šťastia, že môj život je naplnený nielen prácou, ale aj láskou k Bohu a blížnym, i keď najčastejšie pri hrncoch.

Obraciam sa s prosbou na vás, milí rodičia. Nebojte sa vychovávať deti k láske k Bohu, k blížnym, vzbudzovať v nich túžbu po kňazskom a rehoľnom povolaní – to je najkrajší život, ktorý môže človeka naplniť.

A vy milá mládež, nenechajte naše miesta prázdne. Počujte Božie volanie a nasledujte ho, lebo to vás naplní veľkým pokojom a láskou, ktorú budete rozdávať všetkým okolo seba. Veď Pobedim mal veľa kňazských a rehoľných povolaní.

Bola som požiadaná o pár kuchárskych receptov. Prikladám tieto:

Mäso s chrenom

12 porcii mäsa vyklepeme, rozložíme a dáme na ne chrenovú zmes (jeden pohárik chrenu a 250 g tvarohu – zmiešame). Mäso prehneme, obalíme v múke, do ktorej sme pridali soľ, korenie a vegetu a potom namočíme do vyšľahaného vajíčka, opečieme a dáme na 1/2 hod. dusiť a podlievame ho.

Kávove rezy

Najskôr si uvaríme 2,5 dcl vody a zalejeme dve kopcové polievkové mletej zrnkovej kávy. 1/2 dcl si odlejeme na pokropenie placky a 2 dcl aj s lógrom dáme do miešania placky.

10 žĺtkov vymiešame s 30 dkg práškového cukru, pridáme tie 2 dcl kávy s lógrom, premiešame, pridáme 30 dkg múky, pol prášku do pečiva a sneh z bielkov. Všetko zľahka premiešame. Upečieme z toho dve placky na pomastenom a vysypanom plechu. Vychladnuté placky pokropíme zvyšnou kávou, potrieme plnkou, dáme druhú placku a polejeme kávovou polevou.

Plnka: Upálime 25 dkg kryštálového cukru, trochu pokropíme vodou, aby karamel nezhorel. Keď je cukor roztopený, zalejeme 1/4 litrom šľahačkovej smotany a varíme, dokiaľ sa nerozpustí. Ku koncu pridáme 1/2 dcl vody, v ktorej rozpustíme polievkovú lyžicu nesky kávy a chvíľu ešte povaríme.  Vychladnuté zmiešame s 25 dkg masla a natrieme na placku.

Poleva: 30 dkg práškového cukru 2,5 dcl teplej vody, v ktorej rozpustíme lyžicu nesky kávy. Vymiešame a polejeme koláč.

Ovocné poháre Labužník

Do pohárov naložíme ovocie (ananás, alebo jahody, alebo miešané ovocie) Vymiešame si 12 dkg tvarohu, 1 dcl vaječného koňaku, pridáme jednu ruskú zmrzlinu a jednu vyšľahanú šľahačku. Všetko spolu zmiešame, nalejeme na ovocie a prizdobíme strúhanou čokoládou, alebo čokoládovou ryžou, alebo ovocím.

sr. Kalista Miklovičová de ND