Moje povolanie sa zrodilo na hodine náboženstva, ktoré sme mali s misijnou sestričkou SSpS – sr. Celinou. Bolo to v roku 1968, keď pre Cirkev zasvitol lúč slobody. Vtedy som mala len štrnásť rokov. Možno málo na vážne rozhodnutie. No s Pánom som v modlitbe  dlho konzultovala o jeho volaní. So svojím tajomstvom som sa zverila mamke, ktorá ma tiež podporovala modlitbou, aby to nebolo len nejaké citové dievčenské vzplanutie. Na moje pätnáste narodeniny sa o mojom rozhodnutí poradila s pánom farárom. A pán farár zariadil, že cez prázdniny som išla navštíviť sestričky do Trnavy. Na stanici nás čakala sestra Rastislava. Bola to prvá sestra, ktorú som spoznala zo Školských sestier de Notre Dame. Z Trnavy som spolu s ďalšími dievčatami išla do Čiech, do pohraničného mestečka Vejprty. Tu bol provinciálny dom v Domove dôchodcov DUKLA. Vykonala som si prvé duchovné cvičenia a moje povolanie nadobudlo, teraz to už môžem povedať, pevnosť skaly.

   Sloboda trvala veľmi krátko. V 70-tych rokoch 20. storočia začala nová vlna prenasledovania Cirkvi. Rehoľné spoločenstvá opäť nesmeli brať nový dorast, ba mnohé mladé sestry oblečené po r. 1969,  sa museli vyzliecť z rehoľného rúcha.

   Ja som vtedy podľa rozhodnutia predstavených začala navštevovať strednú zdravotnú školu. Osobný  kontakt so sestrami som mala iba cez prázdniny. Návštevu u sestier som mala uľahčenú tým, že u nich už bola moja rodná sestra. No i tak sme museli byť veľmi opatrné. Napriek tomu všetkému to boli krásne a nezabudnuteľné chvíle. Doteraz na ne s láskou spomínam. Pomáhali nám prežiť dni, či mesiace odlúčenia počas školského roku.

   Každé prázdniny sme si u  sestier konali duchovné cvičenia. Konali sa tajne, v tichu, v hlbokom kontakte s Pánom. Výborným exercitátorom bol páter Vojtech Kováčik SVD, ktorý nám otváral nedozerné horizonty milujúceho a láskavého Boha Otca. Z duchovných cvičení sme čerpali po celý rok a tešili sme sa na ďalšie.

Pri jednej návšteve sestier po mojej maturite sa tajne a v tichosti konala moja obliečka. Pri obliečke som si mohla obliecť i rehoľné rúcho – aspoň na hodinku.

Po skončení SZŠ som v  roku 1974 začala pracovať ako detská zdravotná sestra v Ústave telesne postihnutej mládeže  na  Patrónke v Bratislave, kde od roku 1969 pracovali aj naše sestry. Na oddelení medzi deťmi a civilnými zamestnancami sme i s našimi dievčatami predstierali, že sa s rehoľnými sestrami nepoznáme. Všetko sa však utajiť nedalo, zvlášť, keď sme spolu dlhšie pracovali. Už náš výzor i správanie prezrádzalo, že máme k sebe veľmi blízko. No nevedeli,  nakoľko k sestrám patríme, či máme sľuby alebo nie, či by sme len chceli byť sestrami, atď.

   Správanie civilných zamestnancov k nám bolo rôzne. Jedni mali z nás radosť, že sme vôbec tam, iní nás chceli povydávať a boli i takí, ktorí nás politicky vzdelávali a vyvíjali nátlak, aby sme sa politicky angažovali. Ba boli i takí, ktorí nás sledovali a podávali o nás správy. Sledovali hlavne to, či chodíme k sestrám. Keď sme k nim šli, museli sme ísť veľmi nenápadne, aby nás nikto nevidel. Napriek všetkým nástrahám, ktoré na nás raz viac,  inokedy menej doliehali, bdel nad nami Pán  a chránil si nás.

   Až prišiel rok 1988 – bol to mariánsky rok – a ja som  spolu s ostatnými sestrami v civile skladala večné sľuby. Na večných sľuboch už mohli byť prítomní naši rodičia a súrodenci. No po zložení svätých sľubov sme ešte museli odložiť rehoľné rúcho a vrátiť sa do zamestnania ako civilní zamestnanci.

   Netrvalo dlho a aj pre nás svitol deň, kedy sme sa prestali schovávať a mohli sme si verejne obliecť rehoľné rúcho, symbol zasvätenia a pokánia, po ktorom sme toľké roky túžili. Bolo to 2. februára 1990, na Deň zasvätených. V tento deň pri rannej svätej omši si  všetky mladé sestry v „civile“ alebo „strapaté“, ako nám zvykli hovoriť, obliekli rehoľné rúcho, ktoré sme ani po dvoch či troch hodinách nemuseli vyzliecť. Rehoľné rúcho sme si veľmi vážili a mali sme veľkú radosť, že si ho môžeme obliecť a ísť v ňom i na verejnosť i do zamestnania na oddelenie medzi deti.

   A čo zamestnanci? Tešili sa spolu s nami a mnohým sa zaleskla slza v oku, keď nás videli. Tešili sa i tí, ktorí nás predtým tajne sledovali, ba niektorým sme pomohli vrátiť sa k Pánu Bohu.

    Krásne bolo i stretnutie s deťmi. Detská radosť – ozaj Božia radosť. Otázkam nebolo konca-kraja. Svojou spontánnosťou a radosťou nám všetko uľahčili.

      sr. M. Terezka Sádovská de ND