Posolstvo nádeje od pápeža Leva XIV.

V mene Otca, Syna a Ducha Svätého, amen. Nebeský Otče, Ty, ktorý si Dobrý pastier, ktorý opustí deväťdesiatdeväť, aby našiel jednu stratenú ovcu, prichádzame pred Teba  s ťažkým srdcom, ale s nádejou. Dvíhame k Tebe našich synov a dcéry, ktorí sa vzdialili od  Tvojej Cirkvi, od Tvojej pravdy a od Tvojej lásky. Prosíme Ťa skrze drahocennú krv Ježiša, skrze Nepoškvrnené Srdce Márie a skrze modlitby všetkých svätých, aby si ich priviedol späť domov. Nech je toto posolstvo balzamom pre tých, ktorí majú zlomené srdce, svetlom pre tých, ktorí sú v tme, a výzvou, aby vytrvali v láske. Modlíme sa k tebe túto  modlitbu vo  svätom Ježišovom mene. Amen.

Moji milovaní bratia a sestry v Kristovi, v srdciach toľkých katolíckych rodičov dnes nie je bolesť, ktorá by bola skrytejšia, trvalejšia alebo tichšie znášaná ako táto: „Moje dieťa už neverí.“ Boli pokrstení vo viere, pobirmovaní, vychovaní na Božom slove a milosti  sviatostí, a teraz odišli. Mnohí z nich sú slušne vychovaní, ale vzdialení, iní sú nahnevaní, vzdorovití alebo dokonca nepriateľskí voči viere, ktorá ich kedysi formovala. Možno vidíte, ako sa vysmievajú tomu, čo vy považujete za posvätné.  Možno sa cítite súdení, obviňovaní alebo dokonca odmietnutí ako irelevantní. A niekedy najviac hovorí ticho, chladná vzdialenosť tam, kde kedysi bolo teplo, modlitba a sväté rozhovory. A teraz sedíš na sv. omši každú nedeľu, možno každé ráno šepkajúc tú istú modlitbu znova a znova: „Pane, vráť ich späť!“ Dovoľ mi, drahý rodič, prehovoriť priamo do tvojej duše, drahý starý rodič, drahý brat, či sestra v Kristovi. Cirkev ťa vidí. Boh ťa vidí. A tvoje slzy, áno, každá z nich, nie je márna. Pretože tvoje slzy sú semienka, semienka ktoré môžu ležať v spánku, zakopané pod povrchom sŕdc vašich detí, semená, ktoré Duch Svätý stále zavlažuje spôsobmi, ktoré ešte nemôžete vidieť. Teraz nie je čas vzdať sa! Je čas bojovať, nie hádkami alebo silou, ale pevnou láskou, neochvejnou nádejou a so silou príhovoru. Lebo náš Pán Ježiš Kristus nám povedal: „Proste a dostanete. Hľadajte a nájdete. Klopte a otvoria vám.“ Tieto slová nepovedal len pre situácie, keď je všetko jednoduché. Povedal ich s vedomím, že niektoré dvere, na ktoré zaklepeme, budú srdcia našich vlastných detí, a niektoré z týchto dverí môžu zostať roky zatvorené. Ale neprestávajte klopať. Nikdy sa neprestávajte modliť. Nikdy neprestávajte dúfať. Je lákavé upadnúť do zúfalstva a myslieť si: „Musel som niekde zlyhať. Kde som urobil chybu?“ Ten smútok je pochopiteľný, ale teraz ma dobre počúvajte. Boh ešte neskončil! Boh ešte nie je hotovýl! Boh píše príbeh s ich životmi a posledná kapitola ešte nebola napísaná. Nečítate celú knihu, len bolestnú kapitolu. Márnotratný syn sa nevrátil domov, pretože ho niekto prinútil. Vrátil sa, keď si spomenul na dobrotu otcovho domu. To isté prebudenie sa môže stať kedykoľvek, aj v tých najtvrdších srdciach. Chcem to povedať jemne, ale rázne! Nenechajte, aby vás ovládol strach. Nenechajte, aby hanba umlčala vaše modlitby. Nenechajte, aby horkosť zatvrdila vašu lásku. Je pravda, že kultúra je hlučná, agresívna a klamlivá. Je pravda, že naše deti sú pod duchovným útokom. Ale to neznamená, že máme vzdať boj. Nie, skláňame ruky v modlitbe a stojíme ako bojovníci svetla. Vaše modlitby majú väčší význam, ako si myslíte. Vaše obete majú väčší význam, ako si uvedomujete. Každá modlitba „Zdravas´ Mária“ vyslovená so slzami v očiach, každá sviečka zapálená v tichej nádeji, každý raz, keď zadržíte ostré slovo a namiesto toho sa rozhodnete pre trpezlivosť. Každý prejav dôvery, keď poviete: „Ježišu, odovzdávam ich tebe.“ Nie sú to maličkosti! Sú to duchovné strely vystrelené do neba. Sú to rieky milosti, ktoré sa vylievajú do ich životov, aj keď to nechcú, aj keď tomu nerozumejú. Možno teraz nedokážete osloviť ich srdcia slovami, ale láska dosiahne to, čo logika nedokáže. Láskavosť otvorí dvere, ktoré hádky môžu zavrieť.

Si dôsledný, radostný, pokorný svedok. Máš vieru, ktorá sa neotrasie ani v smútku. To hovorí za všetko. V nebi sú teraz svätí, ktorí boli kedysi vzbúrenými deťmi. Sú tam kňazi, rehoľníci, sväté matky a otcovia, ktorí boli kedysi márnotratnými synmi, stratenými v hriechu, nahnevanými na cirkev, ľahostajnými voči Bohu. Ale niekto sa za nich modlil. Niekto za nich postil. Niekto nikdy neprestal veriť. Ten niekto môžeš byť teraz ty. Preto vás dnes naliehavo prosím, nebojte sa! Neverte lži, že je už príliš neskoro. Neexistuje srdce, ktoré by bolo príliš vzdialené od Ježišovho milosrdenstva. Neexistuje duša, ktorú by Dobrý pastier nemohol nájsť. A neexistuje modlitba, ktorá by zostala nevypočutá, ak je vyslovená zo srdca plného lásky. Nie ste sami. Po celom svete, vo farnostiach, domoch a svätých miestach, sú nespočetní rodičia, ktorí kľačia rovnako ako vy.

A v nebi sú légie anjelov a svätých, ktorí sa za vás prihovárajú. Vzývajte ich! Vzývajte svätú Moniku, ktorá 17 rokov plakala za svojho syna Augustína. A napriek tomu sa stal jedným z najväčších svätých v dejinách Cirkvi. Prečo? Pretože jeho matka sa neprestala modliť. Toto nie je koniec! Je to začiatok hlbšej dôvery, hlbšej modlitby, hlbšej lásky. Nech sa vaše utrpenie stane  palivom pre milosť. Nech sa vaše slzy stanú svätenou vodou na pôde ich duší. Nech váš príklad tichý, pevný, neochvejný,  sa stane majákom, na ktorý si spomenú, keď búrka konečne ustane.

Moji drahí bratia a sestry, ak (sledujete toto video)(čítate tento text), je to pravdepodobne preto, že vás vaše srdce bolí. Možno sú to už mesiace alebo roky, čo vaše dieťa naposledy vstúpilo do kostola. Možno ste ho vychovali tak, aby poznalo Ježiša, milovalo sv. omšu, modlilo sa a slúžilo druhým. Ale niekde po ceste sa niečo zmenilo. Prestalo chodiť! Prestalo veriť! Prestalo počúvať! A teraz sa naň pozeráte, ako vyrástlo a žije svoj vlastný život, a vaše srdce sa ticho pýta: Čo sa stalo? A čo môžem teraz robiť? Dovoľte mi začať tým, že poviem toto každej matke a otcovi, každému starému rodičovi, každému krstnému rodičovi, každému duchovnému rodičovi… Nie ste sami! Túto bolesť, ktorú cítite, tento smútok hlboko vo vašom srdci, zdieľajú nespočetné ďalšie veriace duše po celom svete. Nezlyhávate pretože vaše dieťa odpadlo. Toto nie je koniec vášho príbehu. Toto je nová kapitola v boji lásky a vy nie ste bez nádeje. Láska rodiča je totiž jednou z najsilnejších síl na zemi. Ale modlitby rodiča sú ešte silnejšie, lebo stúpajú ako kadidlo pred Boží trón. Možno máte pocit, že vaše slová už vaše dieťa neoslovujú, ale vaše modlitby dosahujú až do neba. Niektorí z vás plačú v skrytosti. Na verejnosti sa usmievate, ale v noci plačete sami a premýšľate, či sa vaše dieťa niekedy vráti k viere. Spomínate si na ich prvé sväté prijímanie, birmovku, momenty, keď ste v nich videli živú vieru, a teraz sa pýtate, či to všetko bolo márne. Dovoľte mi povedať vám, že Boh nezabudol a ešte neskončil. Nevzdávajte sa! Neprestávajte sa modliť! Neprestávajte milovať! Ale tiež neprepadajte zúfalstvu! V evanjeliách je príbeh o otcovi menom Jairus. Jeho dcéra zomrela, ale Ježiš sa k nemu obrátil a povedal mu niečo jednoduché a silné: „Neboj sa! Len ver!“ (Marek 5,36). To vám hovorím aj dnes. Len verte! Aj keď vaše dieťa hovorí urážlivé veci o cirkvi, aj keď sa vysmieva tomu, čo považujete za sväté, aj keď hovorí, že vôbec neverí v Boha, vy len verte. Lebo vaša viera môže byť tým lanom, ktorého sa chytia, keď začnú padať, vaša vytrvalosť môže byť jediným kázaním, ktoré počujú, a vaše tiché utrpenie, spojené s Kristom, môže byť iskrou, ktorá opäť zapáli oheň. Teraz ma dobre počúvajte! Toto nie je posolstvo obviňovania alebo viny. Žiaden rodič nie je dokonalý, a ani žiadne dieťa nie je dokonalé. Všetci sme na ceste. Niektorí kráčajú blízko pastiera, iní blúdia, ale všetci sú stále v dosahu jeho milosrdenstva. Môj príhovor nie je o tom, ako napraviť svoje dieťa zo dňa na deň. Nie je o tom, ako ich presvedčiť, aby sa vrátili do kostola. Je o tom, ako sa naučiť kráčať touto cestou s vierou, láskou a cieľom. Je o tom, ako si katolícky rodič má udržať pozíciu, nie hnevom alebo strachom, ale dôverou, pokorou a silou. Je o tom, ako bojovať za svoje dieťa v duchovnej sfére, aj keď sa cítite bezmocní v tej fyzickej, pretože keď sa modlíte, nikdy nie ste bezmocní. Spomeňte si na svätú Moniku. Sedemnásť rokov plakala a modlila sa za svojho syna Augustína, ktorý žil v hriechu, odmietal vieru a vysmieval sa cirkvi. Ale jej slzy neboli márne. Jej modlitby otriasli nebom. A dnes je ten kedysi blúdiaci chlapec svätý Augustín, jedna z najväčších osobností v dejinách cirkvi. A Monika je navždy zapísaná ako symbol vernej, vytrvalej a horúcej lásky. Čo by ste teda mali robiť, ak vaše dospelé deti opustili vieru? Začnite tu! Začnite modlitbou! Nie len pár slovami ráno, ale každodennou obetou, duchovnou kampaňou, neochvejným a nezlomným odhodlaním. Modlite sa aj keď nič necítite! Modlite sa aj keď vaša nádej chladne! Lebo modlitba nezávisí od pocitov, závisí od viery. A potom sa postite! Pôst nie je len pre Veľký piatok. Pôst je zbraň. Pokoruje nás, očisťuje a posilňuje naše vnútorné ja. Vynechajte jedlo pre svoje dieťa! Vzdajte sa pohodlia! Obetujte to za ich obrátenie! Ježiš povedal, že tento druh nevyjde inak ako modlitbou a pôstom. (Matúš 17, 21) Ďalej buďte trpezliví! Boh pôsobí mimo času. Možno neuvidíte ovocie hneď, ale každé semeno zasadené v slzách zakvitne v jeho čase. A každý čin lásky, bez ohľadu na to, aký malý, zanecháva stopu na duši. A nakoniec, milujte ich naďalej! Nie spôsobom, ktorý ohrozuje pravdu, ale spôsobom, ktorý robí pravdu krásnou. Nech vo vás vidia radosť človeka, ktorý kráča s Kristom.

Nech vidia pokoj, pokoru, odpustenie, trpezlivosť. Nech sú priťahovaní, nie hnaní, k Božiemu srdcu. Lebo keď je pravda prežívaná v láske, stáva sa neodolateľnou. V svojom príhovore vás prevediem niektorými praktickými a duchovnými krokmi, ktoré môžete podniknúť, aby ste v tejto búrke zostali silní. Budeme hovoriť o tom, čo povedať, a čo nepovedať, ako nechať dvere otvorené, ako sa modliť s mocou a ako nikdy nestratiť nádej. Ale teraz chcem, aby ste si vstrebali len jedno: nezlyhali ste! Nie ste zabudnutí! Nie ste bezmocní! Boh si vás vybral, aby ste boli ich rodičmi. Nie je to náhoda! Je to posvätné povolanie. A toto povolanie nekončí, keď sa odsťahujú z domu. Prehlbuje sa. Poďme spolu, moji bratia a sestry. Poďme plakať s tými, ktorí plačú, a veriť s tými, ktorí už nemajú silu veriť. Poďme byť ako otec márnotratného syna. Oči upreté na cestu, srdce plné milosrdenstva, vždy pripravení bežať, keď sa naše deti vrátia, a ak sa dnes nevrátia domov, nechajme svetlo zasvietené, lebo jedného dňa, z Božej milosti, sa možno vrátia. Pokračujme teraz s nádejou v srdciach a poďme hlbšie do toho, čo robiť, keď naše dospelé deti opustili vieru, a ako sa jedného dňa môžu vrátiť Božou milosťou.

Moji drahí bratia a sestry, skôr ako sa ponáhľame riešiť problém, musíme si urobiť chvíľku čas, aby sme ho pochopili. A to začína tým, že sa nepozeráme len očami, ale aj srdcom, lebo za každým dieťaťom, ktoré odišlo z cirkvi, je príbeh, rana, dôvod, a veľmi často to nie je to, čo si myslíme. Niektoré z našich detí odišli, pretože ich niekto v cirkvi zranil, niečo sa stalo vo farnosti, alebo preto, že keď potrebovali súcit, stretli sa s mlčaním. Niektoré odišli, pretože sa cítili odsudzované alebo nepochopené. Iným nebola viera nikdy dostatočne hlboko vysvetlená, aby sa do nej zamilovali. Naučili sa modlitby naspamäť, ale nikdy sa skutočne nestretli s Ježišom. A ďalší boli unesení kultúrou, ktorá sľubuje slobodu, ale prináša prázdnotu. Je ľahké predpokladať, že odišli, pretože sú rebeli, ale častejšie sú zmätení. Hľadajú niečo skutočné. Hľadajú lásku. Hľadajú zmysel. A niekde na tej ceste svet prehovoril hlasnejšie ako my. Musíme k tomu pristupovať s veľkou pokorou, neviniť seba samých, nie, neviniť, ale otvoriť svoje srdcia pravde.

Naučili sme ich pravidlá, ale nie vzťahy? Zamerali sme sa na správanie, ale zabudli na krásu? Spravili sme z viery zoznam povinností namiesto pozvánky na stretnutie so živým Bohom? Opäť, nejde o to, aby sme sa obviňovali. Ide o to, aby sme sa naučili počúvať ich slová, ich otázky, ich mlčanie. Niekedy ani sami nevedia, prečo odišli. Povedia veci ako: „Proste to už nedáva zmysel!“ alebo „Neverím v organizované náboženstvo!“, alebo „Som duchovný, ale nie zbožný!“ Ale pod týmito frázami sa skrývajú hlbšie prúdy bolesti, pochybností, sklamania, alebo túžby. A tu je kľúč! Nesmieme sa ponáhľať ich opravovať, skôr ako ich vypočujeme. Srdce, ktoré sa cíti nepočuté, nemôže byť uzdravené. Ak vaše dieťa už neverí v Boha, skúste sa ho jemne opýtať: „Povedz mi o Bohu, v ktorého neveríš.“ Lebo často im bol podaný falošný obraz Boha, prísneho sudcu, vzdialenej sily, vykonávateľa pravidiel bez lásky. A vy, milí rodičia, máte šancu odhaliť pravého Boha, Boha milosrdenstva, Boha nežnosti, Boha, ktorý plače za stratenou ovcou a raduje sa, keď ju nájde. Pochopiť dôvod, prečo odišli, neznamená, že s ním súhlasíte. Znamená to, že ich milujete natoľko, že vidíte ich srdce, nielen ich správanie. Znamená to, že ste ochotní kráčať s nimi cez hmlu, trpezlivo, v modlitbe a bez strachu. Je tu dôvod, prečo Ježiš kládol toľko otázok. On nielen kázal, ale aj počúval. Pozeral sa do očí Samaritánke a videl jej smäd. Pozrel na bohatého mladíka a miloval ho, aj keď odišiel. A teraz sa pozerá na vaše dieťa tým istým pohľadom, jemným, prenikavým, plným lásky. Tak urobme to isté. Skôr ako sa hádame, pochopme! Skôr ako učíme, počúvajme! Skôr ako opravujeme, modlime sa! Lebo srdcia sa nezískavajú silou, ale láskou. Akonáhle začneme chápať, skutočne chápať, môžeme začať pracovať na obnovení dôvery, zasievať semienka a pozývať ich späť nielen do budovy, ale do vzťahu s Kristom, ktorý ich nikdy neprestal milovať. To je prvý krok. Tam začína uzdravenie. Moji milovaní bratia a sestry, v srdciach mnohých rodičov, ktorých deti sa odvrátili od viery, žije tiché utrpenie. Je to utrpenie z pocitu viny, z premýšľania, čo sa pokazilo, z prehrávania každého rozhodnutia, každého okamihu, každej premárnenej príležitosti. Je to bolesť z neustáleho pýtania sa: bola to moja vina? Ale dnes vám chcem niečo povedať ako otec v cirkvi a ako niekto, kto s vami nesie tento smútok. Nie ste sami a nie ste na vine. Vina vám možno šepká do srdca, ale nie je to hlas Boží. Hlas Boží je milosrdenstvo. Áno, všetci máme nedostatky! Nikto z nás nemiloval dokonale, nevychovával dokonale, ani neevanjelizoval dokonale. Ale Boh nikdy nežiada dokonalosť. Žiada odovzdanosť. Žiada dôveru. A pripomína nám, že spása vášho dieťaťa nezávisí od vašich výkonov. Závisí od Jeho moci. V nebi sú dnes svätí, ktorých rodičia boli pohania alebo neveriaci. Sú tam aj svätí, ktorí roky blúdili v tme, zatiaľ čo ich rodičia plakali v modlitbách. Spomeňte si na svätého Augustína, ktorý žil vo svete a podľahol každému pokušeniu, ktoré mu ponúkol. Jeho matka, svätá Monika, sa za neho modlila každý deň počas 17 rokov. A áno, plakala, ale tiež verila, a Boh bol verný. Možno sa pozeráte späť a vidíte veci, ktorých ľutujete, ale pamätajte, že minulosť nie je vaša väznica. Je to Božie plátno. On môže vziať všetko, vaše chyby, vaše rany, vaše slzy, a utkať z nich niečo vykupiteľské. To je milosť, a milosť je to, na čo sa teraz musíme spoliehať.

Neexistuje dieťa, ktoré by Boh nedokázal nájsť, srdce tak zatvrdnuté, ktoré by Jeho láska nedokázala zjemniť, ani situácia tak zložitá, ktorú by nedokázal napraviť. Ale aby ste mohli spolupracovať s touto milosťou, musíte sa najprv zbaviť pút viny. To neznamená, že neberieme zodpovednosť. Znamená to, že to, čo nemôžeme zmeniť, odovzdávame tomu, kto môže zmeniť všetko. A tu je tá krásna pravda. Váš smútok nie je zbytočný. Vaša láska k dieťaťu je aj teraz svätou obetou. Vaše slzy sú semenami. Vaše modlitby sú silou. A vaša vytrvalosť je živým svedectvom srdca Otca, ktorý sa nikdy nevzdáva, ktorý nikdy neprestáva čakať, ktorý beží naproti márnotratnému synovi, aj keď je ešte ďaleko. Nechajte Boha, aby vám zložil bremeno z pliec. Nikdy ste ho nemali niesť sami. Vy nie ste ich Spasiteľom, Ježiš je. Vy ste jeho služobník, jeho nástroj, a on stále píše ich príbeh. Tak sa vzmužte! Nadýchnite sa milosti! Zbavte sa pocitu viny! Boh ešte neskončil, ani s vaším dieťaťom, ani s vami. Stále ste duchovným otcom. Stále ste duchovnou matkou. A v Božom milosrdenstve stále existuje nádej.

Moji drahí priatelia v Kristovi, ak je niečo, čo chce nepriateľ, aby ste uverili, je to, že vaše modlitby nefungujú. Ale to je lož, hlboká a nebezpečná lož, pretože modlitba, najmä modlitba rodiča, je jednou z najsilnejších síl v duchovnom svete. Možno vždy neuvidíte ovocie svojimi očami. Možno nepočujete zmenu v ich hlase. Možno necítite zmenu vo vašej domácnosti. Ale keď sa v viere pokloníte pred Bohom a modlíte sa za dušu svojho dieťaťa, otriasa to bránami neba. Znovu a znovu ich vkladáte do náručia Dobrého Pastiera. Sú chvíle, keď budete mať pocit, že sa nič nedeje. Budete mať pokušenie unaviť sa. Budete sa pýtať: Pane, ako dlho? Ale neprestávajte! Nevzdávajte sa! Nenechajte svoje modlitby vychladnúť, lebo v tichu Boh koná, aj v tichu. Spomeňte si na slová Krista v Lukášovom evanjeliu, keď hovoril o vytrvalej vdove, ktorá neprestávala klopať. Prosila sudcu, kým nekonal. A Ježiš povedal: „Či Boh neurobí spravodlivosť svojim vyvoleným, ktorí volajú k nemu dňom i nocou?“ (Lukáš 18,7) Je niečo sväté na srdci, ktoré sa odmieta vzdať. Je niečo posvätné na rodičovi, ktorý hovorí: „Moje dieťa je možno ďaleko od Boha, ale ja sa nezastavím v modlitbách, kým sa neotvorí nebo.“ Vaše modlitby môžu byť teraz jediné, ktoré sa modlia za vášho syna alebo dcéru. Možno ste jediný, kto stojí v medzi nebom a vašim dieťaťom, a to nie je maličkosť. Je to božské povolanie. Modlite sa teda konkrétne, menovite! Proste Pána, aby obklopil vaše dieťa svätými ľuďmi. Modlite sa, aby im spadli šupiny z očí. Modlite sa, aby sa ich srdcia zmäkčili. Modlite sa za ochranu pred lžami sveta a za to, aby zazrela pravda. Modlite sa za nich ruženec. Obetujte za nich omše. Vyslovujte ich mená počas eucharistickej adorácie. Proste Pannu Máriu, anjelov a svätých, aby sa za neho prihovárali. Nie je to prázdny rituál. Je to duchovný boj. Keď sa modlíte, odháňate temnotu. Keď sa modlíte, pozývate milosť, aby zaplavila ich životy. Keď sa modlíte, držíte svoje dieťa za ruku, bez ohľadu na to, kde sa nachádza, a zdvíhate ho k nebu. A nikdy nezabudnite, že Boh miluje vaše dieťa ešte viac ako vy. On vidí celý obraz. Počuje každé slovo. Zachytáva každú slzu. Nie je hluchý k vášmu volaniu. V skutočnosti, v okamihu, keď začnete modliť, celé nebo sa nakloní. Svätí, anjeli, Panna Mária, všetci sa s vami zjednotia, pretože Cirkev je rodina a vy nikdy nie ste sami, len sa prihovárajte. Nezúfajte, ak je cesta dlhá. Spomeňte si opäť na svätú Moniku. Nemodlila sa len týždeň, mesiac alebo rok. Ona sa modlila 17 rokov. Keď sa zdalo, že je všetko stratené, Boh obrátil Augustínovo srdce a urobil z neho nielen veriaceho, ale aj doktora Cirkvi. To je sila vytrvalej modlitby. Dnes si obnovte silu! Zdvihnite oči. Ešte raz vyslovte meno svojho dieťaťa pred Pánom. A vedzte, že vaša modlitba nie je šepot do prázdna. Je to výkrik, ktorý sa rozlieha v nebi. Je to záchranné lano, ktoré siaha do hlbín, a môže to byť práve to, čo jedného dňa privedie vaše dieťa domov.

 

Milovaní synovia a dcéry Cirkvi, v živote sú chvíle, keď modlitba sama nestačí, nie preto, že by bola slabá, ale preto, že boj je taký tvrdý, taký skrytý, tak hlboko zakorenený v neviditeľnej ríši, že si vyžaduje viac.

Sám Ježiš odhalil toto tajomstvo, keď povedal: „Tento druh nemožno vyhnúť ničím iným ako modlitbou a pôstom.“  (Marek 9, 29) A ak niekedy nastal čas brať tieto slová vážne, je to práve teraz, pretože boj o dušu vášho dieťaťa je skutočný a nie je to len boj logiky, alebo presviedčania. Je to duchovná vojna. Nepriateľ Boha, áno, diabol, nie je mýtus. Je to padlý duch, ktorý sa potuluje ako revúci lev a hľadá niekoho, koho by pohltil. A nenávidí rodinu, nenávidí vieru. Nenávidí všetko, čo odráža obraz Boha. Takže, keď sa vaše dieťa začne vzďaľovať od Krista, vedzte, že sú v činnosti duchovné sily, s ktorými sa nedá rozumne diskutovať, ale len im odolávať zbraňami, ktoré nám dal Boh.

A jednou z týchto zbraní je pôst. Pôst nie je len o jedle. Je to posvätná obeť, svätá obeta tela, ktorá uvoľňuje silu v duchu. Keď sa postíte, hovoríte Pánovi: „Myslím to vážne, vyprázdňujem sa, aby si mohol naplniť moje dieťa svojou milosťou.“ Je to spôsob, ako povedať: „Pane, budem teraz trochu trpieť, aby oni mohli byť spasení.“ Môžete  sa postiť od jedla. Môžete sa postiť od mäsa. Môžete  sa postiť od televízie, sociálnych médií, pohodlia, potešení, čokoľvek vám vnukne Duch Svätý. Dôležitý je zámer a láska, ktorá za tým stojí. Nekupujete si tým Božiu priazeň! Ale podieľate sa tým na jeho milosrdenstve. Spájate svoje utrpenie s Kristom pre dobro svojho dieťaťa. Je to duchovný boj, nie s hnevom alebo strachom, ale s vierou a obetou. Rovnako ako  sa vojaci trénujú na boj, rodičia a starí rodičia musia trénovať duchovné disciplíny, ktoré menia atmosféru ich domovov. Pôst vyháňa démonov, ktorí mätú myseľ. Umĺča lži, ktoré napĺňajú srdce. Oslabuje pevnosti, ktoré sa zdajú byť nemožné prelomiť. A keď sa postite, spojte to s modlitbou. Modlite sa každý deň modlitbu svätého archanjela Michala. Umiestnite do svojho domu kríž. Pokropte svätenou vodou izbu svojho dieťaťa, aj keď už s vami nežije. Požehnajte ich fotografie. V tajnosti vyslovujte nad nimi požehnania. A obetujte sa v tichosti, v láske, vo viere. Nie sú to len gestá. Sú to činy vojny v duchu. Sú to skryté skutky svätých bojovníkov, matiek a otcov, ktorí sa odmietajú vzdať boja. Nebojte sa! Nie ste sami! Pán bojuje na vašej strane! A pamätajte, že Satan môže na určitý čas zabrať územie, ale nikdy nemôže vyhrať nad dušou, ktorá sa poddala Kristovi. Tak vstaňte, drahí rodičia. Úmyselne sa postite! Modlite sa s odvahou. A vedzte, že nebesia sa pohnú na príhovor tých, ktorí plačú a postia sa za tých, ktorých milujú. Toto je vaše bojisko. Toto je vaše povolanie. A s Bohom je víťazstvo už napísané.

 

Moji milovaní bratia a sestry, jednou z najväčších obáv, ktoré zaťažujú srdcia rodičov s nezvládnuteľnými deťmi, je táto: „Ak poviem pravdu, stratím ich navždy?“ A tak mnohí trpia v tichosti, hryzú si do jazyka, skrývajú svoje presvedčenie, boja sa, že aj len šepot viery by mohol ich syna, alebo dcéru ešte viac odradiť. Ale dovoľte mi prehovoriť k vašim srdciam ako otec vo viere. Pravda nie je nepriateľom lásky. Pravda je plnosťou lásky. A mlčanie, keď je potrebná pravda, môže byť niekedy formou kapitulácie. Musíme sa však naučiť hovoriť nie ostro, ale múdro, nie s pýchou, ale s trpezlivosťou, nie s kontrolou, ale so súcitom. Musíme sa stať poslami pravdy zahalenými nežnosťou. Musíme odzrkadľovať Krista, ktorý nikdy nekompromitoval pravdu, ale vždy oslovoval srdcia. Ak vaše dieťa opustilo vieru, môžete pociťovať nutkanie kázať, alebo diskutovať, opravovať každé falošné presvedčenie, vyhrať debatu. Ale viera sa nerodí v súdnej sieni. Zapáli sa v srdci. Nie je to logika, čo zachraňuje. Je to láska, čo prebúdza. Tak hovorte, áno, ale hovorte s pokorou. Čakajte na okamihy, keď bude ich srdce otvorené. Niekedy to príde počas krízy, niekedy po neúspechu, niekedy keď hľadajú zmysel alebo stabilitu. V týchto posvätných oknách nekážte kázanie. Hovorte zo srdca! Povedzte im, prečo stále veríte! Podeľte sa o pokoj, ktorý ste našli!Pripomínajte im krásu vašej nádeje. A keď hovoríte, nehovorte, aby ste vyhrali, ale aby ste svedčili. Nehovorte, aby ste zapôsobili, ale aby ste pozvali. Hlas, ktorý hovorí pravdu s jemnosťou, je hlas, ktorý si duša pamätá. Ak kladú odpor, nehádajte sa! Ak sa vysmievajú, neodplácajte. Ak sa uzavrú, nepanikárte! Láska má dlhšiu pamäť ako vzbura! Pravda, raz vyslovená v láske, nikdy úplne nezmizne. Zostáva. Ozýva sa. Preniká. A v Božom čase môže opäť vzklíčiť v ich srdciach. Pamätajte si aj toto. Váš život je najväčším kázaním. Radosť, ktorú nosíte, pokoj, ktorý máte, trpezlivosť, ktorú preukazujete, milosrdenstvo, ktorým žijete, to všetko sú znamenia, ktoré vaše dieťa sleduje.

 

Ilustračné foto: © Mazur/cbcew.org.uk

Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=08T2skgvdH4&t=326s&ab_channel=Heaven%E2%80%99sGate

huslovka@gmail.com