Práve na deň Zasväteného života sme ako dar dostali list od bývalej žiačky našej sr. Bernardy Kollárovej, ktorú si Pán povolal 29. januára 2020. List je svedectvom o živote darovanom Bohu a deťom, a zároveň poďakovaním za rozpoznanie Pánovho volania každej z nás.

List uvádzame v plnom znení, ale meno autorky z dôvodu ochrany osobných údajov neuvádzame: 

Milá sr. predstavená, milé sestričky!

Pomaly uplynie rok,  čo si náš Pán povolal milovanú sestru Bernardu.

  Stretli sme sa vlani v januári pri rozlúčke s ňou vo Vašom kláštore. Hádam aj preto, že sama som už vo veku, keď treba viac rozmýšľať o večnosti, začať hľadieť na „druhý breh“, ako to kedysi krátko pred svojou smrťou povedal pán Anton Habovštiak. Chcela by som, Vám milé sestry, mohokrát poďakovať, za spoločenstvo, ktoré vytvárate, za opateru a lásku, ktorou ste Bernadku zahrnuli v rokoch, keď ešte jej zdravie dovolilo hýbať sa samostatne, ale viac potom, keď bola na pomoc odkázaná a vy ste jej s láskou pomohli. 

Pán Boh jej doprial šťastný život, aj keď v ňom bolo iste veľa bolesti a skúšok. Mala som šťastie spoznať ju v roku 1969, keď spolu s Mons. Vincentom Malým prišla do našej novozriadenej farnosti Lužianky, a ja spolu s ostatnými deťmi, sme sa ako 9 roční tretiaci začali pripravovať na prijatie sviatostného Pána Ježiša. Bernadka, vtedy ešte teta Hedviga, sa nás dievčat veľmi ochotne ujala, začala s nácvikom spevu a zároveň nás učila mnoho krásnych vecí o živote. Na dočasnej fare, ktorou sa stal práve dokončený dom rodiny Senických, ktorí ho veľkoryso prepožičali do času, než sa v Lužiankach postavila nová farská budova.  Tam sme sa stretávali pri harmóniu, na ktorom ona hrala a učila nás nové piesne. Boli to roky, keď ešte nebola náboženská sloboda, ale ona nám vedela aj vtedy dodávat‘ nadej a radost‘ z viery, čo nam zostalo  aj do dospelosti. Učila  nás jemnosti  a taktu,  ktorý  by  mali  mladé dievcatá mat‘  a priniest‘ ho aj  do  buducnosti,  do  vzt’ahov,  rodín, manželstiev. Som jej za to vel’mi vd’ačná. Jej pokorný prístup k okoliu, úsmev na tvári a milé slovo bolo to, čo ju robilo takou jedinečnou.

Neskôr sa naše cesty s ňou rozchádzali, väčšina z nás si založila rodinu, ona sa po rokoch vernej služby na fare dostala do užšieho spoločenstva so svojimi spolusestrami, kde mohla naplno prežívať zasvätený život. Pri našich  kontaktoch  som  na  nej úprimne  obdivovala,  ako si dlho zachovala sviežu myseľ, pamätala na nás dievčatá, poznala mená našich maželov a detí,  a zahŕňala nás do svojich modlitieb.

Častejšie sme sa stretávali, keď bola na Kalvárii v Nitre. Neskôr aj u Vás v Beckove sme sa potešili pri občasnej návšteve. Milé bolo, keď som jej povedala, že sa pomaly blížim k dôchodkovému veku a ona sa usmiala, že čo to vravím, že nemôžem mať toľko rokov. Potom sa zamyslela a povedala: …“ ale áno, je to tak, veď ja sama už mám veľa rokov.“ Usmiala sa aj tomu, keď som jej povedala, že ona je už vo veku prorokyne Anny. Tieto milé spomienky mi prichádzajú na myseľ, keď na ňu spomínam. A ešte veľa pekných príhod, ako nás učila zdobiť kvetmi Boží dom. Ktoré kvety, hoci pekné, vydržia orezané len krátko. Vtedy sme ešte zdobili väčšinou iba kvetmi zo záhradiek.

Milé sestričky,

chcem sa vám, okrem iného, poďakovať aj za to, že ste kedysi v mladosti dokázali rozpoznať Pánovo volanie k zasvätenému životu, ktorý pre nás laikov prináša toľko dobra cez Vaše obety, modlitby, prácu. Ste pre nás záložným zdrojom, keď nemáme dosť síl zvládať ťažkosti rodinného, „svetského“ života.  V Pánových očiach sme si všetci, ako deti, rovní, a rovnako milovaní, ale tak laici ako i zasvätení, musíme spoločne kráčať k jednému cieľu.  Veď čím je chodník v živote užší, priepasť hlbšia, víchor silnejší a vlny mohutnejšie, tým viac sa musíme pozerať Ježišovi do očí a držať sa ruky Pána, ktorý kráča pred nami.

S úctou a vďakou