Na ulici ma zastavujú rôzni ľudia a čudujú sa, ako som sa mohla rozhodnúť pre rehoľný život. Usmejem sa a poviem: „Sama sa divím, prečo si Boh povolal práve mňa.“ Tieto stretnutia ma privádzajú k zamysleniu nad tým, ako si ma Boh zavolal, a tiež, že to všetko je Božia milosť, Boží dar a ovocie modlitby.

Moje povolanie sa nezrodilo zo dňa na deň, ale muselo prejsť cestou hľadania a dozrievania. Bola a je to mozaika, životný obraz, ktorý sa skladá z mnohých kamienkov – dielov. Prvé slová „chcem byť sestričkou“ zazneli, keď som mala asi desať rokov. Podnet na to mi dala rehoľná sestrička, ktorú som prvýkrát videla u starej mamy na návšteve. Oslovila ma jej pokojná tvár, keď sa napoludnie modlila modlitbu Anjel Pána. 
          Kamienky do mozaiky Boh vkladal aj skrze utrpenie a stratu mojich najbližších. Bolestná strata brata (môjho dvojčaťa) i otca ma priviedla k modlitbe a k sviatostiam. Bol to začiatok môjho hľadania. Boh ma viedol prostredníctvom osobnej modlitby v mojej izbe; prostredníctvom kňaza, ktorý ani netušil, ako ma jeho slová zasiahli rovno do srdca. Pri večernej svätej omši som sedela v zadnej tmavej časti kostola. Pri kázni som počula živé slová, ktoré boli – aj keď nevedomky – adresované mne. Dodnes si tie slová pamätám: „Nechcem len tvoje nečinné sedenie, chcem, aby si bola bližšie pri mne. Pristupuj denne k môjmu stolu.“ Bolo to dôrazné a jasné! Hlavne pre mňa.

          Ukladanie kamienkov pokračovalo skrze Pannu Máriu. Prijala som pozvanie do Lúrd. Netušila som, že to bude duchovná púť. Prvý veľký šok som zažila vo vlaku, keď sa skupina pútnikov začala nahlas modliť ruženec. Šok pokračoval množstvom ľudí pri Lurdskej jaskyni, ktorí prosili Pannu Máriu o pomoc. Postihnutí mali v očiach vieru a nádej. Pred týmto obrazom mi neostávalo nič iné, len kľaknúť na kolená a modliť sa spolu s nimi. A to bol okamih, keď sa ma dotkla Božia milosť. Neviem ako, ani prečo, ale vo svojom srdci som cítila, že Panna Mária ma volá k Ježišovi, aby som bola jeho.

          Stretnutie s Pannou Máriou sa opakovalo aj o rok, ale v Medžugorí. Tu som ju prišla prosiť o potvrdenie, či mám zasvätiť svoj život Bohu. Po dlhej modlitbe ma naplnil vnútorný pokoj a radosť. Bola to jasná odpoveď na moje volanie. So svojou veľkou radosťou som sa podelila aj so spolupútnikmi, ktorí sa tešili so mnou.

          Kládla som si otázku, ako ďalej. Oslovila som rehoľnú sestričku a zverila som sa jej s mojou túžbou patriť Ježišovi. Pozvala ma k nim do komunity na duchovné cvičenia pre dievčatá. V tom čase som objavila duchovný život vo Svätom Písme. Prišli aj chvíle kolísania môjho „áno“. Pýtala som sa samej seba, či to naozaj chce odo mňa Boh, alebo si to namýšľam. Zverila som sa s tým mojej známej sestričke. Ona sa na mňa s úsmevom pozrela a opýtala sa: „Ako sa cítiš teraz, keď si mi to všetko povedala?“ Moja odpoveď aj mňa samu prekvapila: „Mám pokoj v srdci.“ Ona nato: „To je odpoveď, ktorú hľadáš, a ktorú ti dáva Boh.“

          Poradila mi stretnúť sa so sestričkou predstavenou a požiadať o vstup do rehole. Roztriasli sa mi nohy. Kľačala som pred svätostánkom a prosila o silu urobiť tento krok. Z kaplnky som odchádzala so slovami: „Pane, ak chceš, aby som sa prihlásila, nájdi mi sestru predstavenú.“ On sa, ako vždy, nedal zahanbiť. Otvorila som dvere a môj pohľad sa stretol s pohľadom sestry predstavenej, ktorá práve kráčala po schodoch oproti kaplnke.
          Zapadol ďalší kamienok do mozaiky môjho života. A Božie ruky prikladajú ďalšie a ďalšie, zafarbené modlitbou, odovzdanosťou, pokojom a láskou, ale i bojom, utrpením i obetou. Každý diel je v mojom živote dôležitý a krásny, lebo ho vkladá najväčší Majster, ktorý ma poznal a miloval skôr, než som sa narodila.

          sr. Faustína Harabinová de ND