So Školskými sestrami de Notre Dame som sa stretávala prakticky od detstva, pretože dve moje pratety k  nám každoročne chodievali na dovolenku. No ja som do kláštora ísť veľmi nechcela. Tá predstava ma totiž plašila, a keď som sa jej chcela vyhnúť, ona ma dobehla. Unikala som, a keď sa pre rehoľný život rozhodla moja sestra, tak som si vydýchla: “To je dobre! Ja už do kláštora nemusím ísť! Dve povolania z troch súrodencov by bola príliš veľká nepravdepodobnosť. Veď kdesi som počula, že Boh si vyberá len jedno z tisícich dievčat. Nie dve z troch rodných sestier!” Ale Božie povolania a dary sú neodvolatené, Boh klopal a bol vytrvalý…. 

          Volám sa sr. Katarína Hušlová, rodným menom Viera. Narodila som sa v r. 1971 v Námestove rodičom Rudolfovi a Terézii rodenej Páterkovej. Som prostredná z troch sestier. Staršia z nás je rehoľnou sestrou, mladšiu si Pán povolal pre manželský život. Mojou cestou je tiež cesta úplného zasvätenia sa Bohu. Ako som k tejto ceste prišla?

          Prvý moment môjho povolania sa začal možno počas slávnosti prvého svätého prijímania, kedy som sa modlila k Ježišovi takto: “Chcem patriť iba Tebe!” Ale v podstate som nevedela, čo tieto slová môžu znamenať. Až v čase dospievania som vnímala, že nie všetko to, čo vidím u mladých, chcem aj ja.  Vedela som, že aj manželstvo má veľkú hodnotu pred Bohom, ale moje srdce bolo veľmi nespokojné. Hľadala som a Pán sa mi po kúsku dával spoznať. Na stretnutí mládeže na Levočskej hore sa mladí pýtali o. biskupa Tondru, ako rozlíšiť svoje povolanie a on vtedy povedal: “Keď sa chceš vydať, vydaj sa a buď dobrou manželkou a matkou. Keď chceš ísť do kláštora, buď dobrou rehoľnou sestrou!” Na chvíľu mi to dalo pokoj, ale po čase sa “kláštor” znova tlačil z vnútra mojej duše a ja som musela hľadať nové a nové odpovede pre svoj život.

          Svoju prázdnotu a nepokoj som sa snažila zakryť a tak som sa vytvárala nové vzťahy, poznávala nových ľudí, poznávala nové miesta, rada som cestovala.  Zistila som však, že toto všetko je málo, ja chcem viac, ja chcem všetko!  A ešte som zistila ďalšiu vec, že keď čítam duchovnú literatúru, získavam väčší pokoj a môj život sa stáva naplnený! A tak som častejšie čítala Božie slovo, aj keď som sa zámerne vyhýbala statiam o povolaní… Až raz som sa pýtala Boha priamo: “Povedz mi, prečo? Prečo práve ja mám ísť do kláštora? Veď je tam už moja sestra! Ja tam nepôjdem, kým nebudem vedieť PREČO?” A Boh s odpoveďou nemeškal. Keď som znova bola taká “vyschnutá” a čítala som ďalšiu knihu s názvom: Ja a On (osobné rozhovory Ježiša s herečkou Gabrielou Bossis), dostali ma tieto slová: “Nič pozemské nemôže natrvalo zaujať tvoje srdce, lebo som si ho stvoril pre seba!” A ja som vedela, že toto je odpoveď na moje “prečo?” a že  tieto slová sú len pre mňa. Bolo to pre mňa veľmi silné, lebo to bola aj skúsenosť, že Boh odpovedá priamo a osobne. Skákala som od šťastia asi dve minúty a v tej tretej som sa zastavila: “Ups! Veď teraz už musím ísť do kláštora! Teraz už viem prečo!” No a tak som začala Bohu dávať ďalšie a ďalšie podmienky a On ich všetky splnil. Keď som urobila jeden krok, On urobil dva. Po čase som urobila ten definitívny a zbúrala všetky mosty, veď žijem len raz, tak prečo nie pre Ježiša!

          “V kláštore nie sú medy!” – pripomínala mi mama. Veru nie! Ale čím som staršia, tým viac ďakujem za tú milosť, že Boh takto nasmeroval moje kroky. Nech Boh žehná každého, kto mi na tejto ceste pomohol a aj tým, ktorí mi aj dnes pomáhajú hovoriť Bohu áno. 

          “ÁNO, Pane, chcem ti vždy hovoriť “ÁNO”. A keby som ti niekedy hovorila niečo iné, prosím ťa, neber ma vážne!” 🙂

          sr. Katarína Hušlová de ND