Patrím do Kongregácie Školských sestier de Notre Dame. Narodila som sa v dedinke Veselé pri Piešťanoch, v katolíckej rodine, ktorá praktizovala náboženstvo a predsa vstup do rehole som si musela ťažko vybojovať. Nebolo to preto, že by si moji domáci necenili duchovné hodnoty, duchovný a rehoľný stav, to nie! Veľmi ma mali radi a nechceli ma stratiť. Bola som živej veselej povahy, jediná dcéra, ktorej by boli dali, na čo si len pomyslela. Mam jedného brata, ktorý bol vtedy učiteľom na základnej škole. Okrem týchto skutočnosti, keď som sa rozhodla vstúpiť do rehole, písal sa rok 1970 a to už náboženská sloboda dubčekovská zasa pritvrdla. Doma mi vytýkali, že idem hlavou proti múru, a že ma i tak odtiaľ vyhodia, lebo takého „jaša“ tam nepotrebujú, alebo ma raz zatvoria komunisti do väzenia, keď budem taký rebel. Chcem povedať len toľko, že keď som sa rozhodla pre zasvätený život, nepoznala som ani jednu sestričku, ani som nevedela, ako sa mám s nimi zoznámiť. Pracovala som ako detská zdravotná sestra na kojeneckom oddelení v nemocnici v Piešťanoch. Pred nočnou službou som mala veľa času od 18,00 do 22,00, lebo autobusové spojenie nebolo dobré a nočná služba mi začínala až o 22. hod. Mamička mi povedala, aby som nechodila len do kina a na návštevy, ale aj na sv. omšu o 18,30 hod do Kaplnky Sedembolestnej Panny Márie. Poslúchla som, a tam ma čakala milosť Božia. Páter Michal Petráš SJ, mal kázne a rozoberal Otče náš na pokračovanie. Zaujalo ma to, lebo náš pán farár nebol veľký kazateľ a začala som tam chodiť pravidelne a po dlhšom čase som uvažovala o tom, dať Ježišovi celé srdce, svoju mladosť, svoju lásku a slobodu. Obetovať mu celú seba, chcela som byť totálne Božia – zamilovala som sa. Všetky priateľstvá, záujmy, nápadníci, všetko parádenie, zábavy, všetko to išlo poza mňa. Strácalo to, alebo znížilo to hodnotu v mojich očiach. Hodiny a hodiny som prekľačala pred svätostánkom v Kaplnke Sedembolestnej P. Márie v Piešťanoch. Bola som tam každú voľnú chvíľu medzi službami. Kalkulovala som, zvažovala som, čoho sa zriekam, čo získam, ako to urobiť, ako to povedať doma, v práci, ktorú som veľmi rada robila. Ľúbila som deti a bolo mi ťažko, že od nich odídem. Keď sa prišli modliť do kaplnky sestričky, vadili mi tam, keď tam neboli, chýbali mi. Bývali tam totiž exercície. Chcela som sa zoznámiť s niektorou, a tak som sa ponúkla odniesť jeden kufor na stanicu po exercíciách. Keď ma volala, aby som sa prišla k nim pozrieť, adresu, čo mi dala, som roztrhala. Chcela som sa slobodne rozhodnúť, nie keď ma niekto volá. Raz som si našla na kľakátku obrázok, ktorý mi tam položila nejaká sestra Anna, ani neviem z ktorej kongregácie. Bol to obrázok Pána Ježiša a jednej duše. Na ňom bolo napísane toto: „Celým srdcom milovať a nasledovať Pána  Ježiša, je najkrajšia životná úloha.“ Veľmi ma to oslovilo, vedela som, že po tom túžim. Hovorila som o tom s priateľkou, ktorá bola zo mňa zhrozená, ale aspoň som to niekomu už povedala. Chodila som okolo Charity v Piešťanoch niekoľko dní a trápila som sa, ako tam mám ísť a čo povedať. Všimol si to páter cez okno a povedal sestričkám, aby dobre zatvorili večer bránu, lebo nejaké cigánča obchádza charitu. Bola som to ja. Keď som po ťažkej nočnej službe bola o 6,30 na sv. omši, ku konci mi ostalo zle a chcela som vyjsť z kaplnky, ale medzi dverami som zamdlela. Chytili ma tam dve cudzie panie a jedna utekalo do kuchyne v charite, aby sestričky išli pomôcť, lebo oni musia ísť do práce a tak išli. Odvtedy hovorím, že do kláštora som neprišla, ale ma tam doniesli. Dali ma ležať do klubovky na sedačku a sr. Klára Kaššovicová sa mi milo prihovárala. „Mladá pani, je vám špatne?“ Keď som jej povedal, že nie som mladá pani, ale chcem ísť do rehole – skoro jej vyrazilo dych. Potom som mala do charity cestu otvorenú. Povedala som to doma a ako som už spomenula, bol plač, dohováranie a nesúhlas, ktorý trval 10 rokov – tak veľmi ma mali radi, ale majú aj teraz a s celou rehoľou sú vo veľmi peknom rodinnom vzťahu, my tiež s nimi i s ďalším pokolením. Máme sa jednoducho radi v Bohu.

          Dňa 6.8.1971 som cestovala do Vejprt, kde som si dokončila postulát a spolu so sr. Damiánou a sr. Annou sme mali 23.10.1971 obliečku a začali noviciát. Asi po 2 – 3 mesiacoch prišli páni z okresu i z kraja, cirkevní tajomníci a chceli od sestričky Šínskej, ktorá bola toho času naša predstavená, aby sme sa vrátili do civilu, ale ona povedala: „Nedám! Dostala som od vás povolenie obliekať, ale zákaz ste mi neposlali, tak nedám“. Bola veľmi odvážna a priama. My sme všetci kľačali pri Panne Márii v noviciáte, báli sme sa a modlili. Do civilu sme sa nemuseli vrátiť, boli sme posledné, čo nechali v rehoľnom rúchu. Ďalšie pokolenie sestier už pokračovalo v civile. Možno nám pomohlo aj to, že sme v našom Domove dôchodcov Dukla – vo Vejprtoch opatrovali matku okresného cirkevného tajomníka. Bola to ležiaca,  ale veriaca a milá starenka, ktorá nás mala rada a súdruhovi tajomníkovi bolo ťažko, lebo ju nechcel zarmútiť. Neviem, či len preto, ale Boh rozhodol v náš prospech a tešili sme sa z toho. Vo Vejprtoch sme prežili bezstarostné, veselé rehoľné detstvo. Sestry nás mali rady a my ich. Chránili nás od ťažkosti, chodili sme vo voľnom čase na vychádzky do lesa, v zime sme sa vozili na saniach, ktoré ťahali kone, hrávali sme pre sestričky rôzne scénky, mávali sme duchovné čítania, vyučovanie, preberali sme Písmo Sv., Dejiny Cirkvi. Mali sme duchovné vedenie. Páter Vojtech Kováčik SVD a naša sr. Imberta Šinská, ktorá nám bola aj novicmajsterkou, aj juniormajsterkou, aj predstavenou – bola pre nás matkou, ktorú sme milovali a viedla naše kroky v rehoľnom živote. Učila nás láske k Bohu a k Panne Márii, k blížnemu a snažila sa z nás vychovať dobré rehoľníčky. Dopĺňala i to, čoho sa nám v škole na náboženstve nedostalo. Komunita sestier bola jednotná a sestry sa mali
rady. Súdruh riaditeľ s našou vrchnou sestrou dobre vychádzali – so sr. predstavenou Imbertou, lebo mal pred ňou rešpekt, veď sestry domov zakladali a roky tam pracovali – celkom 22 rokov. A predsa i v takejto idylke sa objavili pazúry totality, ktoré chceli škodiť.

          Systém Domova dôchodcov vo Vejprtoch bol asi takýto. Bolo 5 domov: Dukla, Vysoká, Kaukaz, Krakonoš a Únor. Mali sme jedného riaditeľa, jednu vrchnú sestru a v každom dome bola staničná sestra – ako vedúci pracovník celého domu. V našom dome Dukla bolo 90 dôchodcov a bol to najväčší dom. Staničnou sestrou som bola ja, hoci som bola len novicka. Predtým boli sestry vo všetkých domoch, teraz už len na Dukle a chceli sme mať ako staničnú sestru svojho človeka, preto som tam bola určená ja a usmerňovala ma sr. predstavená. Stalo sa, že sme mali na riaditeľstve schôdzu, kde mi súdruh riaditeľ oznámil, aby som zaviedla knihu návštev, kde budeme zapisovať naše návštevy, lebo sa to musí hlásiť na ONV. Nahnevala som sa a spýtala sa, aký blb to vymyslel. Dostala som odpoveď, že je to nariadenie z okresu. Dobre dopálená som sa pýtala ďalej, či si aj oni hlásia návštevy príbuzných na okrese. Išla som dozadu a ukazujúc prstom aj vy, aj vy? Nestačilo mi to, ale hnevom som soptila ďalej: „Alebo som právoplatný občan tejto republiky, alebo nie som. Ak nie, tak mi zoberte Občiansky preukaz. Robíte to ako v Juhoafrickej republike. Tam delia ľudí podľa farby pleti a tu podľa viery a šiat. Ja nie som taká pokorná, ako tieto naše staršie sestričky. Mňa odchovala KSČ a ja si od vás na hlavu nakašlať nedám.“ Buchla som dvermi a odišla. Keď som sa trošku ukľudnila, zisťovala som, čo všetko som im povedala. Prišlo mi na myseľ, že ma mama varovala, že ma raz pre tu moju pusu zatvoria. Horšie bolo prísť domov a priznať sa sestričke predstavenej, čo som urobila. Keď som jej všetko úprimne povedala, pozrela som na ňu. Bola vážna, ale ma nehrešila a skomentovala len toľko, že riaditeľ za mnou určite príde a tak sa aj stalo. Ešte len prichádzal a už hovoril, že som sa nemusela tak nahnevať. Sestrička predstavená mu povedala, že nemusela, ale sa nahnevala. Ona je ešte na začiatku rehoľného života a ešte sa nevie ovládať, ale povedala vám pravdu. Hájil sa, že to dostali nariadenie z okresu. Nato sa sr. Imberta narovnala, pozrela mu priamo do oči a povedala: „Vy, keď dostanete nariadenie postrieľať, tak postrieľať!“ Súdruh riaditeľ nebol zlý, len kariérista. Nechcel prísť o miesto, preto bol poslušný. Začervenal sa, sklopil zrak a bez slova odišiel. Žiadnu návštevu sme nikdy nenahlásili na okres.

          Po určitom čase sme zažili nové vzrušenie. Riaditeľ si urobil voľno a všetky staničné sestry spolu s vrchnou odišli na školenie. Robili si pomaturitnú špecializáciu a nenahlásili to krajskej sestre v Ústí nad Labem. Krajská sestra bola pani Činoveská, ktorá bola aktívnou členkou KSČ a postrachom všetkých sociálnych ústavov v kraji. Táto pani prišla na kontrolu, keď nikto z vedenia nebol doma, bola riadne nahnevaná a pýtala sa ma, prečo nie som na školení i ja, keď som staničná sestra. Myslela si, že ma nepustila rehoľa, ale ja som jej povedala, že ma nevzali z vedenia ústavu, pretože som rehoľná sestra. Keď dupla nohou o zem a povedala: „Jak to!“ – dostala som z nej ešte väčší strach. Robila kontrolu v celom dome, pozerala i do skríň na poriadok, prezrela i všetky písomné záznamy, ktoré sme museli viesť a bola veľmi spokojná. Zaujala ju naša výveska. Na ambulancii sme nemohli mať kríž, straníckych činiteľov sme si nedali, tak sme urobili veľkú nástenku, kde boli naši obyvatelia rozdelení podľa ubytovania na izbách, farebnými štvorčekmi označené diagnózy, takže niekto mal pri mene i viac štvorčekov. Keď sa na to niekto pozrel, vedel, kto je ako chorý. Pod tým bolo označenie kto potrebuje preväz, kto očné kvapky, alebo injekcie. Bol to praktický prehľad zdravotného stavu každého pacienta. Mala som rada svoju prácu, a preto som vymýšľala, čím sme si získali pani Činoveskú, ktorá bola odvtedy k nám milá a kladne hodnotila prácu sestier.

          Spomeniem i iný zážitok, ktorý sa prihodil vo Vejprtoch počas totality. Naša vrchná sestra mala švagrinú, ktorá potrebovala zmeniť pracovisko. Bola staničnou sestrou v Domove dôchodcov Krakonoš. Nepáčilo sa jej tam, a tak ju vrchná preložila na moje miesto a ja som mala robiť len zdravotnú sestru. Myslela si, že sestry budú robiť a ja všetko za ňu a ona bude bez starosti. Ako dôvod mojej degradácie udali, že nie som politicky činná, neangažujem sa a dokonca nie som ani v ROH a na vedúcich miestach ma byť človek, ktorý ide s dobou a prejavuje záujem o dianie v socialistickej spoločnosti. Sestry boli z toho znepokojené a tušili v tom útok na rehoľné spoločenstvo. Celé dva týždne chodila nová staničná sestra do práce. Druhé dva sa neukázala a ku koncu mesiaca dal výpoveď. Nadarmo prišiel za mnou súdruh riaditeľ i s vrchnou, aby som to miesto vzala späť. Trucovala som a nechcela. Povedala som, že som sa zmýšľaním vôbec nezmenila, nemienim sa vôbec angažovať v politike a všetko, čo robím, robím z lásky k Bohu a k blížnemu. Ak mi to povie sestrička predstavená, aby som to prijala, tak poslúchnem, ale ich nie, lebo bez zodpovednosti mi je lepšie. Nepáčilo sa im to, lebo sa báli, alebo sa hanbili sr. Imberty, ale nakoniec ju dali zavolať. Ona mi povedala, aby som nastúpila znovu na staré miesto a tak sa situácia upokojila. Nový rozruch nastal, keď sme sa mali  sťahovať na Slovensko z rozhodnutia sestry provinciálky Viktórie Stolárikovej. Na riaditeľstve nás neradi púšťali. Dôchodci plakali a my tiež. Mali sme ich rady. Chodili sme im spievať, blahoželať, keď mali sviatok. Prežívali sme s nimi radosti i bolesti, odprevádzali ich na večnosť a snažili sme sa, aby včas prijali sviatosť zmierenia a pomazanie chorých. Rešpektovali sme ich náboženské vyznanie a žili sme v láske ako jedná veľká rodina. Ale aj medzi sebou sme sa museli lúčiť a postupne sťahovať na miesta, ktoré nám sestrička provinciálka určila. Ja som odchádzala s poslednou skupinou siedmich sestier. Asi dva mesiace pred odchodom sme dostali kontrolu z Ministerstva Sociálnych vecí a z KNV. Prišli najviac na zdravotníctvo – teda za mnou. Sestričky sa za mňa veľmi modlili. Na oddelení bol poriadok, opatera a obsluha bola v poriadku, ale sr. Karolu, ktorá  pracovala so mnou na ambulancii, poslali von. Zostala som sama s dvomi pánmi z ministerstva, s dvomi pánmi z KNV a s našim riaditeľom a s vrchnou sestrou. Skúšali ma tri hodiny odborné zdravotnícke veci, organizačné, psychologické, ľudský  prístup, celú zostavu obyvateľov, správu celého zdravotníckeho stavu o každom jednotlivcovi… Cítila som sa oveľa horšie ako na maturite – skôr ako na výsluchu. Nebála som sa ich, ale bolo mi to veľmi nepríjemné. Nakoniec som zistila, o čo im išlo. Ponúkli mi trojizbový byt kompletne zariadený a 30 tisícový plat, ak zostanem v Čechách a odložím rehoľný odev. Ponúkli mi zvýšenie odborného vzdelania. Vydýchla som si. Tak o toto vám ide? To neurobím! V mojej túžbe dať Bohu celé srdce v rehoľnom zasvätení ma nezastavili ani slzy mojej mamičky a mojich drahých doma, a preto vám sa to naozaj nepodarí. Ich presviedčanie bolo márne, a tak napísali zápisnicu o kontrole s vysokým kladným hodnotením a odišli. Naša sestrička predstavená bola prekvapená, ale aj spokojná, no riaditeľovi dala najavo, že to nebolo fér.

           Dňa 9.1.1980 sme definitívne opustili Vejprty. Miesto, kde som prežila najkrajšie roky svojho  zasväteného života. Miesto noviciátu, miesto plné vzájomnej sesterskej lásky, mladších i starších sestier. Vďaka Ti Bože za tieto roky!  Mojim novým pôsobiskom bola Bratislava, kde som pracovala v Ústave sociálnych služieb na Patrónke. Boli tam umiestnené deti s kombinovanými vadami, teda duševne i telesne postihnuté. Sestry pracovali na lôžkovom oddelení, vo výchove i v zdravotníctve. Ťažko som si zvykala. Plakala som nad utrpením týchto detí i za sestrami, s ktorými som sa musela rozlúčiť, a s ktorými som prežila toľko pekného. Mladosť je už taká – časom sa prispôsobí. Po nejakom čase som zase šantila s deťmi. Pracovali tu naše sestry i sestry v civile a ja som bývala s nimi na slobodárke. Bolo nám dobre
a veselo. S deťmi bolo tiež živšie ako s dôchodcami. Chodili sme s nimi i na výlety, ale to sme ich museli všetkých ponosiť do autobusu, naložiť vozíky, na mieste opäť vyložiť, nakŕmiť a stále to isté. Boli sme unavení, ale radi sme to robili – pre radosť detí. Tu som robila 16 rokov a urobila som si tu pomaturitnú špecializáciu. V Bratislave som cítila, že nás ľudia majú radi, vážili si nás, zdravili nás a väčšinou nám prejavovali úctu. Po príchode do Bratislavy som sa oboznamovala s prostredím a začínala som jazdiť autom po meste. Na križovatke som sa otočila, lebo cesta by ma bola zaviedla do neznámej časti mesta. Policajt na mňa zapískal a odstavil ma. Nikoho som neohrozila, lebo križovatka bola prázdna, ale bol to dopravný priestupok a mala som dostať pokutu. Vraj to je zákon. Povedala som mu, že existuje aj zákon
odpúšťania, preto mi to môže aj odpustiť. Bol z toho tak šokovaný, že nevedel, čo mi má povedať. Kontroloval mi doklady, na ktorých som mala civilnú fotku a povedal mi, že sa čuduje, že také pekné mladé dievča chodí takto oblečené. Vedela som, že mám vyhrané. Vzala som si doklady so slovami – keď len to vás mrzí, nemusíte sa nad tým trápiť a spokojne som odišla.

          Všade sa nájdu ľudia dobrí i zlí. Stalo sa, že niekto zazeral, alebo pozeral na nás ako na čudákov, ale ani mne, ani sestrám to nevadilo. Raz som išla po meste spolu so sestrou v civile a stretla nás extravagantná pani vo veľkom klobúku. Pohŕdavo na mňa pozrela a nahlas zahlásila na moju adresu: „Ešte aj toto tu straší?“ Pretože nemám ďaleko k odpovedi – hneď som jej odvetila: „Milá pani, keď tu môžete strašiť vy, prečo by som tu nemohla strašiť aj ja?“ Všetci okolo sa zasmiali. Nebolo to moc zdvorile, ale nezdržala som sa!

           Nepríjemnejší je pre mňa zážitok z obchodného domu Prior, kde som s jednou civilnou sestrou kupovala niečo pre deti na oddelenie. Prišiel za mnou jeden mladý človek s nenávisťou v očiach. Škaredo mi začal nadávať, že by sme len slopali a žrali, hrnul sa ku mne a chcel ma biť. Ľudia ho napomínali, aj predavačka, ale on nepočúval. Celé okolie sledovalo náš incident a ja som mu povedala, aby ma nechal, lebo mu nič nerobím. Určite by ma bol zbil, keby neprišiel jeden pán, ktorý sa postavil predo mňa, obránil ma a odprevadil až k autu. Pochopila som, že som sa stretla so satanistom, lebo horiaca tvár nenávisťou a tie oči nemohli byť len oči človeka. Nikdy na to nezabudnem!

          Od 1.1.1996 som bola preložená do Beckova, aby som opatrovala a ošetrovala naše sestry, ktoré prežívali jeseň života a dozrievali pre večnosť v našom Charitnom domove. Naša pani primárka a vrchná sestra chceli za mňa orodovať u sr. provinciálnej Ignácie Masárovej, aby ma nechala v Bratislave. Rozhodne som nesúhlasila. Tam, kde ma posielajú predstavení, tam je moje miesto a tam ma bude žehnať Pán. Ako by som nechcela a neišla ošetrovať sestry, ktoré ma pred rokmi prijali medzi seba, pripravili mi v kongregácii krásny domov a zahrnuli ma toľkou láskou. Som im zaviazaná vďakou. Od tej doby už odišlo na večnosť veľa sestier a bola som skoro pri všetkých. Verím, že sú v nebi a učím sa stále, lebo každý prechod na večnosť je obohacujúci. Učí ma láske a odovzdanosti, vernosti a oddanosti, láske k Panne Márii i svätým a ja môžem k tomu, len trošku asistovať modlitbou a službou. Pre mňa je to krásny apoštolát – slúžiť chorým, bezvládnym, trpiacim sestrám ako Kristovi, vidieť v nich jeho tvár a pomáhať im prejsť domov k Otcovi. Nie som anjel – som človek z mäsa, krvi a nervov, ale dúfam v Božie milosrdenstvo. Cítim, že stále túžim po tom, prečo som sa rozhodla, pre rehoľný život – dať celé srdce Bohu, milovať ho z celej duše, z celej sily, vložiť sa do jeho služby, preukazovať mu lásku v blížnych a tie najbližšie sú moje sestry. Pane Ježišu, prosím ťa, daj, nech ti zostanem verná, nech Ťa vždy hľadám a nech sa vždy klaniam tvojej svätej vôli.

sr. Patrícia Kosecová de ND