Vyrastala som vo veriacej rodine ako posledná z detí. Od mamy som sa naučila modliť sa.  Ako dieťa som s ňou často chodila do mesta alebo na pole peši a cestou sme sa modlievali. Rozprávala mi tiež  rôzne náboženské príbehy. Rada som ich  počúvala. Zároveň nám kupovala knihy, ktoré náš pán dekan ponúkal v kostole. Čítavala  som aj Katolícke noviny. V nich najradšej príbehy a príklady zo života svätých.

            Toto všetko ma inšpirovalo a vzbudzovalo vo mne túžbu po Bohu. Mama mi často hovorievala: „Modli sa za svoje povolanie.“ Nerozumela som, za aké povolanie. Myslím, že ani ona nemala na mysli rehoľné povolanie.

            V tom čase, v rokoch 1968-1969, začali mládežnícke sv. omše, a tak sme s mládežou chodievali do Prešova. Mládežnícke sv. omše boli aj u nás v Jakubovanoch, ale netrvalo to dlho. Nacvičovali sme na ne rôzne náboženské piesne. Boli to pekné zážitky. Častejšie  som chodievala na svätú spoveď a usilovala som sa byť dobrá a poslušná.

            Vtedy som sa zoznámila s gazdinkou na fare, ktorá mala sestru rehoľníčku. Požičiavala mi rôzne knihy na čítanie, napr. Na ostrov smrti, Nebo nad močiarmi a iné. Tieto príbehy zo života svätých ma nadchýnali. V srdci som si hovorila: Nebudem sa vydávať, budem mníškou.

V období môjho dospievania sa moji rodičia priatelili s jednou rodinou. Mali syna, ktorý sa mi veľmi páčil, a cítila som, že aj on má záujem o mňa. Navyše obidve rodiny tento vzťah podporovali.  Na Veľkonočný pondelok  ma  prišiel obliať. Ale zo soboty na Veľkonočnú nedeľu som mala zaujímavý sen, ktorý ma oslovil i ovplyvnil. V tom sne som sa videla oblečená v rehoľnom rúchu, kľačala som pred nejakou sestrou, ktorá mi dala dolu závoj a povedala mi: „Nateraz budeš chodiť takto.“ Potom som sa ocitla na veľkej lúke, na ktorej bolo veľa dievčat. Spolu sme hrabali trávu a vedela som, že som za ne zodpovedná. Schyľovalo sa k búrke. Stále som sa dívala na oblohu a rozmýšľala, či to stihneme. Cítila som však uistenie: „ Neboj sa, stihnete to!“ Potom som videla veľký kríž a na ňom Pána Ježiša. Dívala som sa  na neho a zrazu som zbadala, že Ježiš sa zvíja v bolestiach, že je tam živý. Pre mňa to bol veľký šok, padla som na kolená a s hrôzou som sa pozerala.

Zobudila som sa zdesená, ale i šťastná. Sen bol veľmi živý a hlboko sa mi vryl do pamäti. Keď potom na Veľkonočný pondelok prišiel spomínaný chlapec, v duchu som si hovorila:„Ja už patrím inému, neskoro si prišiel.“ Cítila som, že Boh ma volá. Preto som napísala mame list, v ktorom som sa jej zdôverila, že chcem byť rehoľnou sestrou. Rodičia mi povedali, že mi v tom nebudú brániť, ale upozornili ma, že je to vážne rozhodnutie a som ešte mladá. Mala som pätnásť rokov. Vyzvali ma, aby som si to dobre rozmyslela. Ja som trvala na svojom rozhodnutí. Mama sa išla poradiť s pánom dekanom. On si ma zavolal a spýtal sa ma, či som ochotná ísť do Čiech, kde pôsobia Školské sestry de Notre Dame a starať sa o starých ľudí. Súhlasila som. Pán dekan ma cez prázdniny poslal do Piešťan k sestričkám a zostala som tam celý týždeň. Po týždni som prišla domov rozhodnutá vstúpiť do ich  rehole.

V októbri 1971 som odišla z domu do Vejprt, kde som nastúpila k sestrám ako kandidátka. 1. januára 1972 na sviatok Panny Márie Bohorodičky som vo Vejprtoch bola s ďalšími kandidátkami prijatá do noviciátu Školských sestier de Notre Dame. Obrad obliečky bol večer.  O našom vstupe do noviciátu nesmel nikto z príbuzných ani známych vedieť, ani rodičia. A nesmeli nás ani fotografovať. Na veľké sviatky sme sa mohli obliecť do rehoľného rúcha, ktoré nám dodatočne ušili. Pohybovať sme sa mohli len v klauzúre.

V roku 1979 som bola preložená  do Bratislavy, kde naše sestry pôsobili v ústave pre telesne postihnutú mládež. Tam som pracovala na oddelení pri deťoch a bývala so na slobodárni s ostatnými sestrami v civile. K sestrám v komunite sme sa nesmeli hlásiť verejne. Navštevovať sme ich mohli len večer. My, rehoľné sestry v civile, sme sa stretávali aj v bytoch, aby sme udržiavali spoločenstvo. S magistrou junioriek sme mávali formáciu jedenkrát týždenne. Obnovu sľubov sme mali súkromne, samé v kaplnke, bez prítomnosti sestier, len pred sestrou predstavenou.

Tieto roky neboli jednoduché. V roku 1983 štátna bezpečnosť robila razie po rehoľných domoch. Predstavení nám prikázali poschovávať všetky veci: knihy, zápisky, obrázky, všetko, čo sa týkalo rehoľného života. Riaditeľ detského ústavu tušil, že patríme k sestrám. I keď nebol veriaci, nechal nás na pokoji.

 Po nežnej revolúcii 2. februára 1990 na sviatok Obetovania Pána sme všetky naraz prijali rehoľné rúcho. Bolo nás sedem. V ústave to bolo veľké prekvapenie a reakcia zamestnancov i detí bola radostná. Bola som vďačná Bohu za dar rehoľného rúcha, po ktorom som veľmi túžila.