Sr. Anna: „…bola som šťastná z objavu, že Boh je živý!“

Pochádzam z veriacej rodiny, rodičia ma vychovali v náboženskom duchu. Chodievala som každú nedeľu do kostola a občas som pristupovala  k sviatostiam.

Po skončení strednej školy som odišla pracovať do Tatier, kde som mala možnosť zapojiť sa do duchovných stretnutí mládeže. Na stretnutiach sme si čítali Sväté Písmo, modlili sme sa a spievali duchovné piesne. Toto prvé stretávanie, kde som zažila spoločenstvo veriacich plné lásky, mi prinieslo zážitok osobného stretnutia s Bohom.  Bolo to pre mňa niečo nové a krásne, čo zmenilo môj život, ktorý bol dovtedy duchovne vlažný. Zrazu som bola plná radosti a šťastia z objavu, že Boh je živý. Začala som chodiť na sväté omše aj vo všedné dni a častejšie k sviatosti zmierenia.

V čase Dubčekovho pôsobenia v politike nastalo obdobie uvoľnenia aj pre Cirkev. Opäť sa otvorili brány kláštorov, ktoré boli v 50-tych rokoch násilne zatvorené. Rehoľné sestry sa dostali do farností ako katechétky a mládež prichádzala s nimi do kontaktu. Rozvinuli sa nové povolania. Mladé dievčatá mali možnosť stretávať sa so sestrami a rehoľné rády mohli opäť prijímať nové členky.

Aj ja som sa dozvedela o nových rehoľných povolaniach na pracovisku, na Pošte v Starom Smokovci. Jedna kolegyňa nám zvestovala, že z Lendaku veľa mladých dievčat odišlo do rehole. Veľmi ma to prekvapilo a zaujalo a hneď vtedy mi napadla myšlienka, že aj ja by som mohla ísť k sestričkám. Za touto myšlienkou som išla akoby za Božím hlasom : „Poď aj ty za mnou.“  Zdôverila som sa s tým mojej priateľke. Tá ma v tom podporila a ja som  odišla do Popradu vyhľadať rehoľné sestry de Notre Dame. Pôsobili tam  ako katechétky. Napísala som sestre provinciálke  žiadosť o prijatie, v ktorej som prosila o vstup do rehoľného spoločenstva.

Stalo sa mi, že ma aj moji blízki odhovárali, že je to v tej dobe nebezpečné, lebo opäť sa vracala totalita. Ale mladý človek sa tak ľahko nenaľaká, ba práve naopak, láka ho aj nebezpečenstvo,  a tak som išla za Božím hlasom a vôbec som nevnímala odstrašujúce hlasy svojho okolia. Potom to už išlo všetko rýchlo. Bol rok 1971, a už bolo zakázané prijímanie rehoľného dorastu. Kongregácia školských sestier de  Notre Dame mala zriadený noviciát až v českom pohraničí  vo Vejprtoch, kde som v auguste 1971 bola prijatá do kandidatúry.

Okrem mojich najbližších priateľov, rodičov a pána farára nikto nevedel, že odchádzam a kam odchádzam. Nemohla som to povedať, aby som neprezradila seba a aj rehoľné spoločenstvo. O tri mesiace som už mala obliečku spolu so sestrami Patríciou a  Damiánou.

V noviciáte sme boli už tretím ročníkom, pretože pred nami boli prijaté dva ročníky sestier. Do rehoľných dokumentov sa muselo napísať prijatie o rok skôr, aby nás neposlali do civilu, tak ako to robili u iných sestier. Boli sme teda posledný ročník, čo sestry mohli prijať, ďalej to už nebolo možné. Naši predstavení nám to museli vybojovať, pretože boli vyzvaní, aby prepustili do civilu mladé sestry.

Mala som to šťastie, že sme boli uchránené a mohli ostať v Kongregácii školských sestier de Notre Dame  a v rehoľnom rúchu. Som za to Pánu Bohu stále vďačná.

Po troch rokoch noviciátu sme skladali prvé sľuby. Slávnosť  prebiehala v skorých ranných hodinách v našej kaplnke vo Vejprtoch bez prítomnosti rodičov a príbuzných, aj bez fotografovania. Bolo to  kvôli bezpečnosti. Ale aj tak to pre mňa boli slávnostné okamihy aj keď prebiehali v tichosti. Prežívala som ich plná radosti a šťastia.

sr.M. Anna de ND

 

Naša organizácia Kongregácia školských sestier de Notre Dame spracúva osobné údaje podľa zásad v súlade s platnou právnou úpravou. Princípy ochrany osobných údajov, podľa ktorých postupuje, ako aj kontakt na zodpovednú osobu sa nachádza na www.gdpr.kbs.sk
Scroll to Top