Moje povolanie sa zrodilo „skôr, než ma utvoril v matkinom živote, zasvätil si ma“ (porov. Jer 1, 5). Moji rodičia ma pri krste zasvätili Pánu Bohu, hoci si sami plne neuvedomovali veľkosť obety, ktorú prinášajú. Už od detstva som mala kontakt so Školskými sestrami de Notre Dame, lebo sme ich mali v rodine. Na jednej návšteve v kláštore bola práve vyložená Najsvätejšia sviatosť a sestričky sa striedali na poklone. Mala som vtedy asi 12 rokov, a tam kdesi siaha moja prvá túžba „byť ako ony“.

          Potom nasledovalo štúdium, priateľstvá, zábavy, ale aj stretká a mládežnícke púte. Priťahoval ma duchovný život a túžba po pravej nefalšovanej a vernej láske. Pracovala som už ako zdravotná sestra v nemocnici, keď som jedného dňa po sv. prijímaní zachytila tichý, neústupný hlas vo svojom srdci: „Poď za mnou!“ So slzami v očiach som oponovala tomuto naliehavému volaniu, až kým som nenastúpila na neistú cestu hľadania a milovania Boha. Láska nie je cit, ale vzťah. A keď si uvedomíš, že tento vzťah chceš, už ti v tom nič nezabráni.

          Dnes viem, že to bolo najlepšie rozhodnutie v mojom živote. Je to ako všetko vsadiť na Neho, na nebo, na večnosť… Bolo ťažké opustiť milovanú dedinu, rodinu, priateľstvá, no najťažšie bolo zrieknuť sa vlastnej rodiny a života podľa svojich predstáv.

          Pri rozlúčke s domovom si mama spomenula na moje obetovanie pri krste a vyprevádzala ma slovami: „Boh si prišiel po svoje. Ja som na to zabudla, On nezabudol.“