SR. METODA: „Dobrý Boh má s každým svoj plán,… plán plný lásky a nežnosti.“

           Vyrastala som v rodine, kde sa úprimne praktizovala viera a rodičia sa snažili ju nám, svojim trom deťom, odovzdať ako základné smerovanie života. Od malička sme chodili do kostola, pristupovali k sviatostiam a aj doma sme sa modlievali.

            Vo farnosti pôsobili kňazi, ktorým ležala na srdci pastorácia detí a mladých. Aj keď v tom čase to bolo aj nebezpečné, lebo im hrozilo „odobratie štátneho súhlasu“, venovali sa nám aj mimo svätej omše: založili spevokol, chodievali sme na výlety, stretávali sme sa po sv. omši síce len v kostole, lebo naša dedina bola filiálkou.

            Chodila som asi do siedmej triedy ZŠ, keď nás (štyri dievčatá) pán kaplán zobral na výlet ako odmenu za prácu v kostole. Nevedeli sme, kam ideme, bolo to prekvapenie. Prišli sme do komunity sestier, v ktorej žili a pracovali aj mladé sestričky v civile. Písal sa rok 1974. Pre nás to bol objav, že aj v takej nepriaznivej spoločenskej situácii sa dá žiť zasväteným životom. Tu bolo zasiate zrniečko môjho povolania, ktoré pomaly klíčilo a nikto o tom nevedel, ani ja.

            Prišiel začiatok prázdnin roku 1977 a ďalší pán kaplán nás, mladých, zobral na duchovné cvičenia. Doteraz si pamätám, že sme na nich preberali podobenstvo o márnotratnom synovi. Veľmi ma oslovila bezhraničná láska Otca a v srdci som pocítila túžbu patriť celkom Ježišovi. Zrniečko povolania, zasiate pred niekoľkými rokmi, podrástlo. Zverila som sa s tým pánu kaplánovi a on poznal Školské sestry ND, ktoré v čase jeho vstupu do seminára, učili náboženstvo v jeho rodom meste. Po čase sme sa dohodli, že on mi sprostredkuje pobyt u nich. Tak sa aj stalo a 15. augusta 1977 som prišla do Piešťan na prvú návštevu. Až po čase som sa dozvedela, že si ma priviedla Panna Mária. 15. august je veľký kongregačný sviatok, lebo 15. 8. 1853 bola v Čechách založená Kongregácia školských sestier de Notre Dame. Teraz už nezostalo len pri jednej návšteve, ale začala som so sestrami udržiavať kontakt. A po maturite v roku 1979 som nastúpila do ústavu sociálnych služieb  v Bratislave, v ktorom už pracovali tri „tajné notrdamky“ a viacej sestričiek i kňazov v civile.

            O dva roky som vstúpila do noviciátu a po troch rokoch som skladala prvé sľuby. Vtedy bola taká prax, že pri skladaní sľubov si sestra volila nové meno. Nás bolo v ročníku päť a mali sme si vybrať meno. Vtedajšia sestrička provinciálka veľmi chcela, aby si niektorá z nás dala meno Metoda, pretože bol Jubilejný rok sv. Cyrila a Metoda, rok 1984. Ani jedna sme ho nechceli, lebo sa nám nepáčilo. Z mojej strany bola za tým aj túžba, ktorú síce som nikomu nepovedala, že by som chcela meno sestry, ktorá z kongregácie z nejakého dôvodu odišla. Po dlhšom váhaní som privolila. V srdci som si myslela, že je to vlastne jedno, veď mňa nikto takto oslovovať nebude. A sestrička bude spokojná.

            Život išiel ďalej, žili sme v malých komunitkách roztrúsených po Slovensku, v civile. Stretávali sme sa na modlitbe, na formácii, na spoločnej dovolenke…

            Po „nežnej revolúcii“ sme si obliekli rehoľné rúcho a začali som používať rehoľné mená. Nebola som s tým svojím veľmi spokojná, ale už som to neriešila.

            Na jeseň v roku 1991 som bola preložená do veľkej komunity. Raz som bola v jedálni a staršia sestrička, ktorá mala na starosti prestieranie, mi urobila exkurziu. Otvárala jednotlivé skrinky a ukazovala mi, kde sú poháre, hrnčeky, taniere, príbory… Nechápala som to, ale počúvala som ju a chodila s ňou po jedálni. Nakoniec jej hovorím: „Sestrička, som vám vďačná, že mi takto všetko ukazujete, ale prečo to robíte?“  A ona na to: „Vieš, keď som ja, ako mladá sestra, prišla do jednej komunity, práve vtedy odchádzala z kláštora sestra Metoda. Ja ti to preto všetko ukazujem, aby si sa tu cítila ako doma a aby si neodišla, lebo máš také isté meno.“ Ja som sa rozplakala a utekala som do kaplnky. Moje srdce zaplavila vlna vďačnosti a obdivu nad úžasnou Božou pozornosťou a dobrotou. Prežila som, že Boh o mne vie, že som milovaná a dôležitá v jeho očiach i v jeho srdci. On už pre siedmimi rokmi splnil moju túžbu nahradiť v komunite sestru, ktorá z nejakého dôvodu odišla, len ja som o tom nevedela.

            Moje rehoľné meno je od toho okamihu už iné, už je pekné a som s ním spokojná, aj keď sa vôbec nezmenilo. Pre mňa je svedectvom Božej vernosti a nežnej lásky.

            Ešte jedna skúsenosť ohľadne môjho povolania. Spomínala som, že sme sa doma spolu aj modlievali. Pamätám sa, že každú sobotu večer sme sa spolu, celá rodina, modlili ruženec. Po skončení ruženca mama stále pridávala ešte tri Zdravasy. Ako deti sme sa ich modlili mechanicky a nezamýšľali sme sa nad tým. Už ako rehoľná sestra som sa jej raz opýtala, prečo tie Zdravasy pridáva. A ona mi odpovedala: „Keď sa mi narodilo prvé dievčatko, pridávala som jeden, keď druhé, dva a keď tretie, tri, aby si Panna Mária z mojich detí aspoň jedno vybrala pre svojho Syna.“ Dobrý Boh napĺňa aj túžby mám. On napĺňa túžby všetkých svojich detí, lebo mu na každom záleží. Možno, že to nevidíme hneď, ale on je verný, nežne milujúci a pozorný voči každému svojmu dieťaťu.

Sr. Mária Metoda Piatničková de ND

Poteší nás Váš odber!

Naša organizácia Kongregácia školských sestier de Notre Dame spracúva osobné údaje podľa zásad v súlade s platnou právnou úpravou. Princípy ochrany osobných údajov, podľa ktorých postupuje, ako aj kontakt na zodpovednú osobu sa nachádza na www.gdpr.kbs.sk
Scroll to Top