Častokrát sa stáva, že pri pohľade na rehoľnú sestru alebo brata, či mladého kňaza sa v mysli ľudí vynorí otázka: „Ako to, že táto/tento sa rozhodla/-ol takto žiť? Čo ju /-ho k tomu viedlo?“ A neraz pridajú i povzdych? „Takto premárniť svoj život! Zavrieť sa do kláštora…“ Vždy sa pousmejem nad takouto predstavou o zasvätených. Ale nemám im to za zlé. Pokiaľ niekto nemá priamu skúsenosť s človekom, ktorý žije život zasvätený Bohu (alebo má, ale negatívnu), nemá odkiaľ vedieť, ako to skutočne je. A z filmov sa to naozaj nedozvie! „Ale ako si prišla na to, že je to tá správna cesta?“,  dostala som raz otázku. Úprimne povediac, pre mňa samú je to tajomstvo. Povolanie je tajomstvo vzťahu Boha s človekom, kedy Boh (po)volá(va) k ľudskému srdcu, klope a čaká na moju odpoveď.

          Kedy nadišiel ten zlomový bod, keď som cítila toto volanie? Opäť nemám jednoznačnú odpoveď. V mojom živote sa vyskytlo veľa momentov, ľudí, udalostí i situácií, ktoré, hoci len veľmi nepatrne, no nie náhodne, určovali smer mojej životnej cesty. Avšak jedna udalosť sa mi hlboko zapísala do srdca. Bolo to v niekedy v posledných ročníkoch základnej školy, keď som jeden týždeň letných prázdnin strávila u mojej tety v kláštore. Ako správna tínedžerka, aj ja som mala svoju predstavu o „mníškach“ – vždy vážne, väčšinu dňa v kaplnke kľačiace so zopätými rukami, prísne vyzerajúce ženy, ktoré sa nevydali. Opak bol pravdou. Stretla som tam usmiate ženy plné radosti, chuti do života, sviežosti, dobroty, dokonca humoru, ochotné nezištne slúžiť druhým. A boli zadané – patrili Bohu! To ma zaskočilo. Nečakala som to. Tu sa vynorila otázka: „Ako to, že ony – ktoré sa volajú Kristovými nevestami – môžu žiť vzťah s niekým, koho nevidia, koho nemôžu chytiť za ruku, objať, či pobozkať; a napriek tomu sú šťastné? Aký je to vzťah? Čo je to za tajomstvo?“ Nedokázala som to pochopiť. Stále viac ma to fascinovalo. V mojom srdci sa rodila túžba poznať krásu neobsiahnuteľnej lásky, ktorú žili tie sestry.

          Roky išli ďalej a ja som vstupovala do vzťahov, no nenachádzala som tú pravú radosť. Myšlienka vstúpiť do intímneho vzťahu s Bohom sa mi zdala príliš odvážna, aj keď ako-taký vzťah s Bohom som mala vytvorený. Čím som bola staršia, tým viac som vnímala, že musím so svojím životom niečo urobiť – musím sa rozhodnúť ako ďalej.

           Túžba odhaľovať tajomstvo vzťahu, ktorý žijú zasvätení bola stále silnejšia a napriek tomu, že som sa toho trochu bála, povedala som ÁNO, idem do toho. Neľutujem! Život s Bohom je úžasné dobrodružstvo so všetkým, čo k tomu patrí: dávka odvahy, radosť, trochu strachu, krása poznávania nových obzorov, sloboda, občas aj neistota, niekedy únava a najmä dôvera v Toho, ktorý ma nesmierne miluje.

          Myslíte si, že som už odhalila tajomstvo, ktoré ma tak priťahovalo? Vonkoncom nie! Ani by som ho nechcela poznať ihneď celé. Moja dobrodružná duša by mi to nedovolila. Neustále odkrývam tajomstvo vzťahu – Boh a ja – a teším sa, že budeme spolu postupne odhaľovať nádheru Lásky celý život. Veď v tom spočíva krása Života…