Stačí len pár slov, aby ste zvýšili tlak a vzali vietor z plachiet niekoho, kto rozlišuje povolanie k zasvätenému životu. Poznáte scenár: kamarát išiel išiel na deň otvorených dverí do seminára, alebo kamarátka navštívila rehoľný dom. Absolvovali tým veľmi odvážny krok, ale nechcú sa s tým deliť s celým svetom, zatiaľ.

Povolanie ku kňazstvu alebo k zasvätenému života je niečo, čo by mal zvažovať každý mladý katolík.  Ale čo keď urobia ďalší krok? Možno ste „počuli od kamaráta svojho kamaráta, že jeho kamarát“ rozlišuje povolanie. Niekto ich vidí na parkovisku, ako sa rozpráva s kňazom, alebo s rehoľníčkou. „Sieť mladých katolíckych mafiánov“ sa rozbieha: „Marek navštívil seminár!“; „Melánia bola v kláštore!“ Ich úmyslý sú dobré, sú plní vzrušenia, stoja za svojimi priateľmi, dobromyseľne zmýšľajú o Cirkvi, ale urobili jednu nesprávnu vec. Hovorili o tom ostatným.

Čas rozlišovania, modlitby a tiež  skúmania je veľmi dôležitý, ale vyžaduje takt. Väčšina ľudí, ktorí chcú uvažovať o povolaní, potrebujú nejakú dobu na premýšľanie a osobnú modlitbu, kým budú pripravení povedať to ostatným. Dobre myslený, zvyčajne neúmyselný tlak, ktorý pochádza z rozrušenia, môže spôsobiť zmätok v procese rozpoznávania povolaného a ten môže stratiť slobodu, potrebnú na prijatie správneho rozhodnutia.

Takže aká je správna odpoveď? Dovoľte mi navrhnúť niekoľko vecí:

Po prvé: ak počujete od niekoho, že priateľ alebo známy rozlišuje povolanie, nechajte si to pre seba. Je to ich vec, nie vaša, ani nikoho iného. Potrebujú priestor, čas a slobodu správne rozpoznať svoje miesto v Cirkvi bez pocitu, že ich celý svet sleduje. A mohol by ten nátlak cítiť.

Po druhé: modlite sa za nich pravidelne a vedome. To je najlepšia vec, ktorú môžete urobiť pre priateľa, ktorý rozlišuje svoje povolanie. Sprevádzajte ich modlitbou v čase, keď sa snažia nasledovať Pána a počúvať jemné šepkanie Ducha Svätého v hlbinách ich srdca.

Po tretie: ak sa s vami podelia o svoje rozoznávanie, zaobchádzajte s týmto poznaním s úctou. Zdieľali s vami podnety Ducha Svätého v ich živote a svoju veľkorysú odpoveď na túto výzvu. Toto je Svätá Zem. Prosím, rešpektujte to!

Po štvrté: nechajte si toto poznanie pre seba, hoci je to tak ťažké! Samozrejme, že sa z toho tešíte. Ale pamätajte si, to je ich volanie a ich povolanie. Je to ich život! Nechajte ich zdieľať sa s tým, s tými, s ktorými sami chcú. Kvôli nim a kvôli Cirkvi ste naplnený radosťou, ale nechajte ich podeliť sa o svoje uvažovanie s tými, s ktorými si to želajú, a ak  si to vôbec želajú. Nakoniec sa tá správa aj tak stane verejnou a potom je už čas spoločne sláviť a podporiť ich v rozhodnutí povedať ÁNO Pánovi.

Svet kresťanskej mládeže môže byť malými, uzavretými komunitami. Podporujte sa pri spoločnom úsilí o svätosť života. Je len prirodzené, že niektorí z tejto komunity po nejakom čase budú počuť hlas Pána. Keď budú v stave rozlišovania, premýšľajte o tom, ako by ste ich mohli čo najlepšie podporiť a pomôcť im pri ich rozpoznávaní. Povedať to  svetu (alebo najlepšiemu kamarátovi) nie je podporujúce, ani užitočné. Prosím, rešpektujte ich súkromie a čas rozoznávania. Ďakujem vám za to, a bude vám vďačná aj Cirkev v budúcnosti.

Otec David Cartwright je riaditeľom povolaní pre arcidiecézu Melbourne v Austrálii. Porov. zdroj.