SR. ASSUMPTA: „… prežívala som úžasný duševný pokoj!“

Do dvadsiatich rokov som žila tak, ako väčšina dievčat v našej farnosti. Na svätú omšu som chodila v nedele a vo sviatky, modlila som sa ráno i večer základné naučené modlitby. A myslela som si, že dávam Pánu Bo­hu dosť. Až v dvadsiatom roku môjho života, bolo to za Dubčekovej éry, som sa dos­tala na duchovné cvičenia. Boli tajné, konali sa v byte rehoľných sestier vincentiek, ktoré boli v civile.

Tieto duchovné cvičenia pre dievčatá boli zlomom v mojom živote. Veľmi ma oslovili. Uvedomila som si, že je to práve Boh, ktorý hrá najdôležitejšiu úlohu v živote človeka. Cítila som sa hriešna a úprimne som vyznávala kňazovi svoje hriechy vo svätej spovedi. Veľmi mi pomohli aj in­dividuálne otázky, ktoré sme mu  mohli predniesť. Na záver nám kňaz dal vybrať jeden obrázok, na ktorý  nám napísal predsavzatie. Ja som si vy­brala obrázok, ktorý znázorňoval zasvätenie duše Bohu. Nevedela som však, čo obrázok znázorňuje, len sa mi páčil. Kňaz sa nás pýtal, akým spôsobom sa chceme v živote uberať. Ja som, ako väčšina z nás, povedala, že môj život  smeruje k man­želstvu.

Na obrázok som zakrátko zabudla. V duchovných cvičeniach sa mi však načrtla nová predstava o Bohu. Stal sa mi bližším.  Začala som chodiť denne na svätú omšu a sväté prijímanie. Vytrvala som tak asi rok. Znovu som sa dostala cez dovolenku na chatu vo Vysokých Tatrách, kde bol s nami ten istý kňaz.  Denne mal pre nás svätú omšu. Bolo nás asi dvanásť. Program sme mali voľný. Kto chcel, mohol sa venovať duchovným veciam, čiže absolvovať  prednášky, duchovné rozhovory alebo sme mohli chodiť na túry so známymi turistami Martinom Galovičom a Martinom Gavalierom. Ja som si vybrala túry vo Vysokých Tatrách. Kňaz sa nás opäť spytoval, kam chceme v živote smerovať. Ja som vtedy povedala, že sa vydávať nemienim, ale čo mám ďalej robiť, to neviem. Vtedy mi kňaz odporučil modliť sa  za to, aby som poznala, kde ma chce mať Boh.

Potom nastal všedný život práce a ja som stále nevedela, čo budem v živote robiť, aká je vôľa Božia so mnou. V tom čase sa rozhodla moja mladšia sestra pre rehoľný život. Vtedy mala pätnásť rokov. Ja som ju vôbec nechá­pala a povedala som jej, či stratila rozum. So svojím rozhodnutím sa zverila mame. Tá šla za naším pánom farárom Ľudovítom Čárskym a všetko mu rozpove­dala. Práve v tom období sa roz­hodla pre rehoľný život aj sestrina priateľka. Pán farár Čársky obidve nakontaktoval na  Školské sestry de Notre Dame, ktoré pôsobili na biskupstve v Trnave.

Vtedajšia provinciálka sestra Imberta Šinská chcela, aby obidve dievčatá aj bližšie spoznali sestry, preto ich povolala cez prázdniny po týždni  medzi sestry do Trnavy, Vejprt, Klentnice a do Piešťan. Vtedy som si v duchu pomyslela, že pôjdem dievčatá navštíviť a pod touto zámienkou si zblízka pozriem život rehoľných sestier a posúdim, či to nie je život aj pre mňa.

Tak som sa dostala do Klentnice na Morave. Na podnet sestry predstavenej Celiny Chamutovej sa nám venovala sr. Imelda. Rozprávala s nami, poukazovala nám priestory ústavu, kde sestry pracovali. Tu som po prvýkrát pocítila prítomnosť Panny Márie, vnútorne som zakúsila, že tu je to miesto, tu je ten smer, ktorý hľadám. A v duši sa mi rozhos­til pokoj. Videla som, že sestry sú normálne ženy, a nie je pravda, čo sa o nich hovorí. Potom som šla ešte do Trnavy a tam som sa pred obrazom Panny Márie trnavskej rozhodla, že chcem byť jej dcérou v reholi Notre Dame. Po­tom nasledovali Piešťany. Tam som už svoje rozhodnutie vyriekla sestre Kláre Kaššovicovej, ktorá mala na starosti dievčatá. Hneď mi navrhla vybrať si rehoľné meno a že oznámi moje rozhodnutie sestre provinciálke. Tá mi oznámila, že si môžem dať  výpoveď zo zamestnania a potom sa hlásiť vo Vejprtoch. Pracovala som vtedy na výskume v podniku Duslo Šaľa. Vedúcemu som povedala otvorene, aký mám dôvod pre výpoveď zo zamestnania. Upozornil ma, že situácia sa obracia proti reholiam. Napriek tomu som trvala na svojom. Prihovoril sa za mňa a ja som  dostala dvojtýždňovú výpoveď, ako som o to žiadala.

22. septembra 1970 som prišla do Vejprt, a tak začala moja príprava na rehoľný život. 21.novembra som bola obliekaná do rehoľného rúcha. Naši predstavení tak rozhodli, lebo politická situácia opäť naznačovala boj proti náboženstvu a reholiam. Ešte rok sa mohlo prijímať do rehole a po­tom iba tajne a sestry museli byť  v civilnom oblečení a mimo spoločenstva.

Po dvoch rokoch noviciátu som skladala prvé sľuby na tri roky. Bolo to 26. novembra 1972 na sviatok Krista Kráľa. Po zložení sľubov som prežívala úžasný du­ševný pokoj a istotu, že patrím Pánovi. V roku 1975 som skladala večné sľuby v Piešťanoch, ale už tajne, nie v kaplnke, ale v jedálni za prítomnosti niekoľkých sestier a najbližších príbuzných. A potom nasledoval rehoľný život v českom pohraničí  vo Vejprtoch, na Morave  v Klentnici a od roku 1979 na Slovensku.

sr. Assumpta de ND

Naša organizácia Kongregácia školských sestier de Notre Dame spracúva osobné údaje podľa zásad v súlade s platnou právnou úpravou. Princípy ochrany osobných údajov, podľa ktorých postupuje, ako aj kontakt na zodpovednú osobu sa nachádza na www.gdpr.kbs.sk
Scroll to Top