Na ulici ma zastavujú rôzni ľudia a čudujú sa, ako som sa mohla rozhodnúť pre rehoľný život. Usmejem sa a poviem: „Sama sa divím, prečo si Boh povolal práve mňa.“ Tieto stretnutia ma privádzajú k zamysleniu nad tým, ako si ma Boh zavolal, a tiež, že to všetko je Božia milosť, Boží dar a ovocie modlitby.
Moje povolanie sa nezrodilo zo dňa na deň, ale muselo prejsť cestou hľadania a dozrievania. Bola a je to mozaika, životný obraz, ktorý sa skladá z mnohých kamienkov – dielov. Prvé slová „chcem byť sestričkou“ zazneli, keď som mala asi desať rokov. Podnet na to mi dala rehoľná sestrička, ktorú som prvýkrát videla u starej mamy na návšteve. Oslovila ma jej pokojná tvár, keď sa napoludnie modlila modlitbu Anjel Pána. 
          Kamienky do mozaiky Boh vkladal aj skrze utrpenie a stratu mojich najbližších. Bolestná strata brata (môjho dvojčaťa) i otca ma priviedla k modlitbe a k sviatostiam. Bol to začiatok môjho hľadania. Boh ma viedol prostredníctvom osobnej modlitby v mojej izbe; prostredníctvom kňaza, ktorý ani netušil, ako ma jeho slová zasiahli rovno do srdca. Pri večernej svätej omši som sedela v zadnej tmavej časti kostola. Pri kázni som počula živé slová, ktoré boli – aj keď nevedomky – adresované mne. Dodnes si tie slová pamätám: „Nechcem len tvoje nečinné sedenie, chcem, aby si bola bližšie pri mne. Pristupuj denne k môjmu stolu.“ Bolo to dôrazné a jasné! Hlavne pre mňa.

          Ukladanie kamienkov pokračovalo skrze Pannu Máriu. Prijala som pozvanie do Lúrd. Netušila som, že to bude duchovná púť. Prvý veľký šok som zažila vo vlaku, keď sa skupina pútnikov začala nahlas modliť ruženec. Šok pokračoval množstvom ľudí pri Lurdskej jaskyni, ktorí prosili Pannu Máriu o pomoc. Postihnutí mali v očiach vieru a nádej. Pred týmto obrazom mi neostávalo nič iné, len kľaknúť na kolená a modliť sa spolu s nimi. A to bol okamih, keď sa ma dotkla Božia milosť. Neviem ako, ani prečo, ale vo svojom srdci som cítila, že Panna Mária ma volá k Ježišovi, aby som bola jeho.

          Stretnutie s Pannou Máriou sa opakovalo aj o rok, ale v Medžugorí. Tu som ju prišla prosiť o potvrdenie, či mám zasvätiť svoj život Bohu. Po dlhej modlitbe ma naplnil vnútorný pokoj a radosť. Bola to jasná odpoveď na moje volanie. So svojou veľkou radosťou som sa podelila aj so spolupútnikmi, ktorí sa tešili so mnou.

          Kládla som si otázku, ako ďalej. Oslovila som rehoľnú sestričku a zverila som sa jej s mojou túžbou patriť Ježišovi. Pozvala ma k nim do komunity na duchovné cvičenia pre dievčatá. V tom čase som objavila duchovný život vo Svätom Písme. Prišli aj chvíle kolísania môjho „áno“. Pýtala som sa samej seba, či to naozaj chce odo mňa Boh, alebo si to namýšľam. Zverila som sa s tým mojej známej sestričke. Ona sa na mňa s úsmevom pozrela a opýtala sa: „Ako sa cítiš teraz, keď si mi to všetko povedala?“ Moja odpoveď aj mňa samu prekvapila: „Mám pokoj v srdci.“ Ona nato: „To je odpoveď, ktorú hľadáš, a ktorú ti dáva Boh.“

          Poradila mi stretnúť sa so sestričkou predstavenou a požiadať o vstup do rehole. Roztriasli sa mi nohy. Kľačala som pred svätostánkom a prosila o silu urobiť tento krok. Z kaplnky som odchádzala so slovami: „Pane, ak chceš, aby som sa prihlásila, nájdi mi sestru predstavenú.“ On sa, ako vždy, nedal zahanbiť. Otvorila som dvere a môj pohľad sa stretol s pohľadom sestry predstavenej, ktorá práve kráčala po schodoch oproti kaplnke.
          Zapadol ďalší kamienok do mozaiky môjho života. A Božie ruky prikladajú ďalšie a ďalšie, zafarbené modlitbou, odovzdanosťou, pokojom a láskou, ale i bojom, utrpením i obetou. Každý diel je v mojom živote dôležitý a krásny, lebo ho vkladá najväčší Majster, ktorý ma poznal a miloval skôr, než som sa narodila.

          sr. Faustína Harabinová de ND

So Školskými sestrami de Notre Dame som sa stretávala prakticky od detstva, pretože dve moje pratety k  nám každoročne chodievali na dovolenku. No ja som do kláštora ísť veľmi nechcela. Tá predstava ma totiž plašila, a keď som sa jej chcela vyhnúť, ona ma dobehla. Unikala som, a keď sa pre rehoľný život rozhodla moja sestra, tak som si vydýchla: “To je dobre! Ja už do kláštora nemusím ísť! Dve povolania z troch súrodencov by bola príliš veľká nepravdepodobnosť. Veď kdesi som počula, že Boh si vyberá len jedno z tisícich dievčat. Nie dve z troch rodných sestier!” Ale Božie povolania a dary sú neodvolatené, Boh klopal a bol vytrvalý…. 

          Volám sa sr. Katarína Hušlová, rodným menom Viera. Narodila som sa v r. 1971 v Námestove rodičom Rudolfovi a Terézii rodenej Páterkovej. Som prostredná z troch sestier. Staršia z nás je rehoľnou sestrou, mladšiu si Pán povolal pre manželský život. Mojou cestou je tiež cesta úplného zasvätenia sa Bohu. Ako som k tejto ceste prišla?

          Prvý moment môjho povolania sa začal možno počas slávnosti prvého svätého prijímania, kedy som sa modlila k Ježišovi takto: “Chcem patriť iba Tebe!” Ale v podstate som nevedela, čo tieto slová môžu znamenať. Až v čase dospievania som vnímala, že nie všetko to, čo vidím u mladých, chcem aj ja.  Vedela som, že aj manželstvo má veľkú hodnotu pred Bohom, ale moje srdce bolo veľmi nespokojné. Hľadala som a Pán sa mi po kúsku dával spoznať. Na stretnutí mládeže na Levočskej hore sa mladí pýtali o. biskupa Tondru, ako rozlíšiť svoje povolanie a on vtedy povedal: “Keď sa chceš vydať, vydaj sa a buď dobrou manželkou a matkou. Keď chceš ísť do kláštora, buď dobrou rehoľnou sestrou!” Na chvíľu mi to dalo pokoj, ale po čase sa “kláštor” znova tlačil z vnútra mojej duše a ja som musela hľadať nové a nové odpovede pre svoj život.

          Svoju prázdnotu a nepokoj som sa snažila zakryť a tak som sa vytvárala nové vzťahy, poznávala nových ľudí, poznávala nové miesta, rada som cestovala.  Zistila som však, že toto všetko je málo, ja chcem viac, ja chcem všetko!  A ešte som zistila ďalšiu vec, že keď čítam duchovnú literatúru, získavam väčší pokoj a môj život sa stáva naplnený! A tak som častejšie čítala Božie slovo, aj keď som sa zámerne vyhýbala statiam o povolaní… Až raz som sa pýtala Boha priamo: “Povedz mi, prečo? Prečo práve ja mám ísť do kláštora? Veď je tam už moja sestra! Ja tam nepôjdem, kým nebudem vedieť PREČO?” A Boh s odpoveďou nemeškal. Keď som znova bola taká “vyschnutá” a čítala som ďalšiu knihu s názvom: Ja a On (osobné rozhovory Ježiša s herečkou Gabrielou Bossis), dostali ma tieto slová: “Nič pozemské nemôže natrvalo zaujať tvoje srdce, lebo som si ho stvoril pre seba!” A ja som vedela, že toto je odpoveď na moje “prečo?” a že  tieto slová sú len pre mňa. Bolo to pre mňa veľmi silné, lebo to bola aj skúsenosť, že Boh odpovedá priamo a osobne. Skákala som od šťastia asi dve minúty a v tej tretej som sa zastavila: “Ups! Veď teraz už musím ísť do kláštora! Teraz už viem prečo!” No a tak som začala Bohu dávať ďalšie a ďalšie podmienky a On ich všetky splnil. Keď som urobila jeden krok, On urobil dva. Po čase som urobila ten definitívny a zbúrala všetky mosty, veď žijem len raz, tak prečo nie pre Ježiša!

          “V kláštore nie sú medy!” – pripomínala mi mama. Veru nie! Ale čím som staršia, tým viac ďakujem za tú milosť, že Boh takto nasmeroval moje kroky. Nech Boh žehná každého, kto mi na tejto ceste pomohol a aj tým, ktorí mi aj dnes pomáhajú hovoriť Bohu áno. 

          “ÁNO, Pane, chcem ti vždy hovoriť “ÁNO”. A keby som ti niekedy hovorila niečo iné, prosím ťa, neber ma vážne!” 🙂

          sr. Katarína Hušlová de ND