Aj keď Slávnosť všetkých svätých je dávno za nami, príklady, ktoré nás inšpirujú, by mali byť stále prítomné v našich životoch. Preto sa deti zo Zubrohlavského Nodamu rozhodli, že svoje životné vzory si sprítomnia na stretku dňa 14.11.2019 na bále s názvom Nodamská galéria slávy. Do nádvoria slávy, čiže do neba, ich slávnostne privádzali anjeli za zvuku fanfár a potom sa v nádvorí tancovalo a hodovalo.
Narodila som sa v Kvášove pri Púchove 23.11.1947. Pochádzam z deviatich detí. Otec bol robotník na píle, mama domáca. Ešte som nemala 6 rokov, otec zomrel na brušný týfus. Mama prevzala všetky ťažké práce na poli a v dome po ňom. Vychovávala nás vo viere a čestnosti. Začala som strednú školu, ale keďže mama ochorela, po prvom polroku som ju ostala opatrovať. Ako 17-ročná som nastúpila do práce v odevných závodoch Makyta – Púchov ako šička. Šili sme jarníky, zimníky pre ženy. Tu som pracovala 4 roky a 8 mesiacov, až do nástupu do kláštora. Rada som sa parádila a tancovala. „Za Dubčeka“ v roku 1969 som prišla do Beckova. Sestričky tu pracovali v domove dôchodcov v kuchyni, ako ošetrovateľky a v práčovni. Zaradili ma do práčovne. Bola som veľmi šťastná, že môžem s nimi pracovať.
Hurá, jeseň je tu! A sr. Faustína, beckovskí animátori spolu so svojimi Nodamákmi neváhali ani len jednu sekundu, a vybrali sa na prechádzku jesennou krajinou. A nie len takou hocijakou. Behom celej prechádzky mali so sebou malé knižočky, do ktorých si nakoniec mali zapísať čo najviac slov na písmená, ktoré im animátori nadiktovali. Potom si dali menšiu pauzu v parku, ktorý ich ohromil jesennou krásou,
3. novembra 2019Komentáre vypnuté na SR. PATRÍCIA: „…zamilovala som sa! … a všetko išlo poza mňa!“sestrynd
Patrím do Kongregácie Školských sestier de Notre Dame. Narodila som sa v dedinke Veselé pri Piešťanoch, v katolíckej rodine, ktorá praktizovala náboženstvo a predsa vstup do rehole som si musela ťažko vybojovať. Nebolo to preto, že by si moji domáci necenili duchovné hodnoty, duchovný a rehoľný stav, to nie! Veľmi ma mali radi a nechceli ma stratiť. Bola som živej veselej povahy, jediná dcéra, ktorej by boli dali, na čo si len pomyslela. Mam jedného brata, ktorý bol vtedy učiteľom na základnej škole. Okrem týchto skutočnosti, keď som sa rozhodla vstúpiť do rehole, písal sa rok 1970 a to už náboženská sloboda dubčekovská zasa pritvrdla. Doma mi vytýkali, že idem hlavou proti múru, a že ma i tak odtiaľ vyhodia, lebo takého „jaša“ tam nepotrebujú, alebo ma raz zatvoria komunisti do väzenia, keď budem taký rebel.
Spoločne strávené chvíle v prostredí Sanktuária Božieho milosrdenstva a Centre sv. Jána Pavla II. v Krakowe prežili sestra provinciálka, Cordia, Alica, Miriam a Daniela v dňoch od 25.-27.10.2019. Ďakovali za dar povolania sestry Alice, ktorá v lete zložila svoje večné sľuby. V nedeľu boli na svätej omši v soľnej bani vo Wielicke, kde sr. Miriam čítala
KŠSND spracúva osobné údaje podľa zásad v súlade s platnou právnou úpravou. Princípy ochrany osobných údajov, podľa ktorých postupuje, ako aj kontakt na zodpovednú osobu sa nachádza na www.gdpr.kbs.sk
Narodila som sa v Kvášove pri Púchove 23.11.1947. Pochádzam z deviatich detí. Otec bol robotník na píle, mama domáca. Ešte som nemala 6 rokov, otec zomrel na brušný týfus. Mama prevzala všetky ťažké práce na poli a v dome po ňom. Vychovávala nás vo viere a čestnosti. Začala som strednú školu, ale keďže mama ochorela, po prvom polroku som ju ostala opatrovať. Ako 17-ročná som nastúpila do práce v odevných závodoch Makyta – Púchov ako šička. Šili sme jarníky, zimníky pre ženy. Tu som pracovala 4 roky a 8 mesiacov, až do nástupu do kláštora. Rada som sa parádila a tancovala. „Za Dubčeka“ v roku 1969 som prišla do Beckova. Sestričky tu pracovali v domove dôchodcov v kuchyni, ako ošetrovateľky a v práčovni. Zaradili ma do práčovne. Bola som veľmi šťastná, že môžem s nimi pracovať.
Patrím do Kongregácie Školských sestier de Notre Dame. Narodila som sa v dedinke Veselé pri Piešťanoch, v katolíckej rodine, ktorá praktizovala náboženstvo a predsa vstup do rehole som si musela ťažko vybojovať. Nebolo to preto, že by si moji domáci necenili duchovné hodnoty, duchovný a rehoľný stav, to nie! Veľmi ma mali radi a nechceli ma stratiť. Bola som živej veselej povahy, jediná dcéra, ktorej by boli dali, na čo si len pomyslela. Mam jedného brata, ktorý bol vtedy učiteľom na základnej škole. Okrem týchto skutočnosti, keď som sa rozhodla vstúpiť do rehole, písal sa rok 1970 a to už náboženská sloboda dubčekovská zasa pritvrdla. Doma mi vytýkali, že idem hlavou proti múru, a že ma i tak odtiaľ vyhodia, lebo takého „jaša“ tam nepotrebujú, alebo ma raz zatvoria komunisti do väzenia, keď budem taký rebel.
