Asi každý človek sa v živote dostane do fázy predkladania si pred seba otázky druhu: Kam sa zaradiť? Mala som to šťastie, že v tejto mojej etape som „narazila“ na myšlienku „Konaj to, čo sa Bohu viac páči!“.

Bola som už pracujúca učiteľka, mala som za sebou krásne detstvo v mojej rodine. Sme tradičná katolícka rodina. Ako stredoškoláčka som veľa svojho času trávila na stretkách s deťmi v hnutí eRko vo farnosti i celoslovensky. Nikdy ma však nenapadla myšlienka žiť zasvätený život. Skôr naopak. Stránila som sa a urážala, ak mi niekto povedal, že by bola zo mňa dobrá rehoľná sestra.Obdobie strednej aj vysokej školy som prežila v peknej partii mladých ľudí zväčša túžiacich po Bohu. Veci, akcie súvisiace s Ním ma vždy pohlcovali a napĺňali. Preto som ich aj rada vyhľadávala. A NEBADANE SA MI ON SÁM VRÝVAL DO SRDCA.

Po vysokej škole som dostala ponuku práce na cirkevnej ZŠ. Bola to pre mňa nová výzva. Tešila som sa, že to, čo žijem, môžem naplno realizovať aj pri práci s deťmi v škole a vkladať do toho Boha. Tu som sa prvýkrát stretla s rehoľnými sestrami. Boli to Školské sestry de Notre Dame. Jedna z nich bola moja uvádzajúca učiteľka. Mala za úlohu ukázať mi a viesť ma k správnemu prístupu vo vyučovaní žiakov. No ona mi ukázala niečo viac! Pozývala ma medzi sestry, pomáhala som im pri obyčajných prácach. Zrazu som mala sestry – kamarátky, ktorým vďačím za to, že mi nič netušiac, ukázali svoj hlboký vzťah k Bohu a dennodenné prežívanie s Ním. Tu sa mi do rúk dostala kniha Jedna z vyvolených, kde mi sv. Peter Fourier spoluzakladateľ rehole Školských sestier de Notre Dame spolu so zakladateľkou bl. Alexii le Clerc predkladali ako žiť, a akú odpoveď si vybrať na moju otázku z fázy: Kam sa zaradiť?…

BOH SI POSTUPNE ÚPLNE ZÍSKAL MOJE SRDCE. No vnútorne som prežívala ťažký boj. Ja a rehoľná sestra? No určite! V scénke na tábore O.K! Ale v reálnom živote? Blázniš?

V istý deň som so sestričkou išla pracovne do mesta, kde bolo aj sídlo provincie. Napadlo mi zastaviť sa u provinciálnej predstavenej, a ak by bola doma, asi by som sa zapísala do kláštora. Doma však nebola. Ale celý deň mi to nedalo. Ako som prišla domov, začala som jej písať mail, o tom, že sa túžim stať jednou z nich. Čítala som po sebe text správy asi 20-krát znovu a znovu. Čím dlhšie som ho čítala, tým viac sa strácala moja odvaha poslať ho. Zatvorila som preto oči a prst položila na tlačidlo ENTER. V tichu som sa modlila a zrazu to bolo. Na displeji svietilo: VAŠA SPRÁVA BOLA ODOSLANÁ! A mňa naplnila taká obrovská radosť, úľava i pokoj zároveň. Považovala som to za znamenie.

Od osudového stlačenia enter, prešlo už niekoľko rokov. Nachádzam sa v ďalšej fáze svojho (už rehoľného) života, kde sa snažím s odhodlaním žiť to, čo sa Bohu viac páči.