Narodila som sa 7. februára 1951 v malej dedinke Kľušov, ktorá sa nachádza neďaleko Bardejova. Po skončení základnej školy som sa rozhodla pre ďalšie štúdium. Veľmi som chcela byť zdravotnou sestrou. Rodičia boli proti, a tak som vyštudovala SOU pri OZKN vo Svidníku, ktorý som ukončila v výsledkom „pánsky krajčír“. Niekoľko mesiacov som aj pracovala v závode. V čase štúdia som cítila v srdci túžbu – obetovať sa, ísť inou cestou. Bola som rozpoltená a nevedela som, čo so sebou. Mala som dobrého spovedníka – duchovného otca Machalu, ktorý ma poznal od malička.V tom čase ho však otec biskup preložil. Keďže som sa nevyznala sama v sebe, išla som ho navštíviť. Myslím, že mi veľmi dobre rozumel. Ne jeho otázku: „Nechceš byť sestričkou?“ – dostal rýchlu odpoveď: „Nie!“ To bolo v 17-tich rokoch. Odišla som, no táto otázka mi už nedala pokoj. Po čase sme sa znova stretli a ja som mu otvorila celé svoje srdce. Napísal sestričkám, ktoré poznal. Odpoveď prišla od všetkých troch a ja som tieto odpovede dostala v jednej obálke. Čo teraz, Pane? Kam, ako sa rozhodnúť? Prečítala som všetky. No pri liste od Školských sestier som mamičke povedala: „K týmto sa prihlásim.“ K bežnej odpovedi bol priložený list, ktorého obsah poznám do dnešného dňa. Dnes viem, už je to 40 rokov, že cez ten sestričkin list sa mi naozaj prihovoril Pán. A ja Mu za tento dar denne ďakujem.

            Rehoľné sestričky som stretla ako 7 ročná v nemocnici po ťažkom úraze. Moje spomienky na ne boli neradostné, pri preväzovaní mi robili bolesť. Odvtedy som sestričky nestretla, len z rozprávania dôstojného pána. Po osobných stretnutiach a vzájomnom zblížení sa som nastúpila ako kandidátky do Bratislavy za sanitárku do ÚSS k deťom.

            Niekoľko dát z pôsobenia v reholi:

6.12. 1969 – začala som novicát v Bratislave

     1970 – druhý rok novicátu vo Vejprtoch

21.11. 1971 – zložila som dočasné sľuby na 3 roky

21.11. 1974 – obnovila som sľuby na 1 rok

28.10. 1975 – večné sľuby v Piešťanoch.

            Po zložení dočasných sľubov v roku 1971 ma preložili predstavení do Piešťan, kde som popri zamestnaní v CHaritnom domove navštevovala diaľkovo SZŠ v Trenčíne. 29.11.1973 bola razia vo všetkých CHD na Slovensku, kde mladým sestrám doručili z Ministerstva kultúry SSR prepúšťacie dekréty. Bola som jednoducho vyhodená na ulicu. Na odvolanie nikto nereagoval. Dekrét mi odovzdala nejaká pani, ktorú nikto nepoznal. Rozhodnutie znelo: „Boli ste protiprávne prijatá do rehole a musíte odísť.“ Navrhli mi dve zamestnania: v Domove dôchodcov v Bardejove a v Závode Jas. Sestrička provinciálka sa ma spýtala: „Čo teraz?“ Moje rozhodnutie bolo: Aj keď budem pracovať v civile, chcem pracovať so sestrami.

            Na druhý deň ma sestrička provinciálka zobrala autom do Klentnice na Morave, kde v ústave pre deti pracovali naše sestry. Tam nás pán vedúci nechal pracovať v rehoľnom rúchu. Dokonca nás v nasledujúcich dňoch pred kontrolou z ministerstva  zatajil. Iste mu to dobrý Boh pripočíta k dobrým skutkom.

            Tam som zostala pracovať až do roku 1986, kedy z dôvodu rušenia tejto komunity som prišla na Slovensko, znovu do Piešťan. Pracovala som v CHD ako servírka. Keďže sa ukazovala potreba pôsobenia v školách, urobila som si katechetický kurz v Nitre. V roku 1991 som nastúpila do školy ako katechétka, kde som učila 13 rokov, naprv na štátnych školách a potom na CZŠ sv. Márie Goretti. V Piešťanoch som 9 rokov vykonávala službu miestnej predstavenej. Zo zdravotných dôvodov som prestala učiť a rok som pôsobila v našej komunite v Nitre. Tam som sa zapájala do práce s deťmi vo farnosti.

            Teraz už šiesty rok pôsobím v CHD v Beckove, kde máme choré a zostarnuté spolusestry. Tri roky som ešte učila náboženstvo na miestnej základnej škole. Po zhoršení zdravotného stavu šijem pre sestry a pomáham, kde treba. Práce je tu náročná, ale krásna. Vidieť ako sestry dávajú spoločenstvu aj svoje posledné sily, je niečo úžasné.

            Venujem sa tiež deťom v Združení detí a mládeže Nodam. Organizujeme sobotné stretká, výlety, letné pobytové tábory. Náš zakladateľ sv. Peter Fourier hovoril: „Získať jednu dušu pre Boha je viac, ako stvoriť svet.“

            Mám na starosti Duchovnú rodinu P. Gabriela Schneidra tu v Beckove. Sme malá skupinka s počtom 10 členov. Stretávame sa raz za mesiac a podporujeme sa modlitbou a obetami.

            Tento rok je to 40 rokov od okamihu, kedy si ma Pán povolal. Som vďačná za každú chvíľu, za každého človeka, ktorého mi poslal do cesty. Čo nebolo z mojej strany najčistejšie, ponáram do Božieho Milosrdenstva a prosím o odpustenie.

            Boh je verný, plní aj najtajnejšie túžby. A túto vernosť čaká aj od nás. Prosím ho o silu byť mu vernou za každých okolností. Sme rehoľa zameraná na deti a mládež. Nemôžem už pracovať v škole. Verím, že Pán prijme i tie drobné obety, podávané s veľkou láskou za našich najmenších.                                                                 

sr. Martina Guteková de ND