10. marca sa sr. Inocencia dožíva krásneho životného jubilea – 80 rokov. Spolusestry jej pripravili peknú oslavu a spolu s ňou ďakovali Bohu za dar života a povolania. Sestra Inocencia stála pri zrode Základnej školy sv. Jozefa v Novom Meste nad Váhom ako prvá riaditeľka. Po čase totality nebolo ľahké obnoviť dielo našej kongregácie.
Maslenica – v ruskej tradícii je posledný týždeň pred začiatkom pôstu, kedy sa pečú palacinky a rozdávajú sa susedom, známym a „hnevnikom.“ Sestry na misii v Balchaši v Kazachstane spolu s deťmi tiež piekli palacinky a pončiky (šišky). Deti ukázali svoju zručnosť pri miesení cesta i prehadzovaní palaciniek na panvici. Priateľstvo, spolupráca a dobrá nálada všetkých spájali, a tak vytvorili peknú fašiangovú atmosféru. Pravdaže pončiky a palacinky s schuťou zjedli po spoločnej sv. omši a s dobrou náladou odštartovli pôst, ktorý sa začal Popolcovou stredou.
[FAG id=5107]
Úcta k posledným siedmim Ježišovým slovám na kríži siaha do dvanásteho storočia. K týmto slovám napísal komentár sv. Bonaventúra. Neskôr boli spojené s rozjímaním o siedmych ranách Krista a boli chápané ako liek na sedem smrteľných hriechov.
Božie Slovo zaznieva do ticha. Ako kresťania veríme, že všetko existuje a je udržované týmto Slovom, ktoré tu je od počiatku. Vyvrcholením drámy kríža sú slova na kríži. V nich je zakorenená naša viera, že Slová nás presahujú a že sa dotýkajú konečného cieľa. Naše slová môžu byť neprimerané a môžu sa len letmo dotýkať tajomstva, ale nie sú prázdne. Tých sedem Slov nás vyzýva, aby sme verili, že na slovách záleží. Každý, kto kladie dôraz na svoje slová a uchováva ich zmysel, nám môže napomôcť počúvať Slovo, ktoré je životom a svetlom pre všetkých ľudí. V týchto siedmych Slovách sme svedkami posledného zápasu medzi slovami a tichom, zmyslom a nezmyselnosťou. To, čo nás môže tešiť, je skutočnosť, že tento boj už bol vybojovaný. Porov. zdroj.
V začínajúcom pôstnom období vám ponúkame interaktívnu aktivitu s názvom SEDEM JEŽIŠOVÝCH SLOV NA SEDEM DNÍ V PÔSTE. Obsahuje krátky text Sv. Písma vyjdrujúci Slovo Ježiša na kríži, dve úvahy formou textu a hovoreného slova, vhodnú pieseň a podnet k osobnej modlitbe. Veríme, že v dnešnej karanténnej forme pôstu sa hodí zvlášť pre starších žiakov a mládež.
Práve na deň Zasväteného života sme ako dar dostali list od bývalej žiačky našej sr. Bernardy Kollárovej, ktorú si Pán povolal 29. januára 2020. List je svedectvom o živote darovanom Bohu a deťom, a zároveň poďakovaním za rozpoznanie Pánovho volania každej z nás.
List uvádzame v plnom znení, ale meno autorky z dôvodu ochrany osobných údajov neuvádzame:
Milá sr. predstavená, milé sestričky!
Pomaly uplynie rok, čo si náš Pán povolal milovanú sestru Bernardu.
Tk KBS prináša článok o povolaní sr. Cordie Litvákovej. Uvádzame ho v plnom znení:
Zasvätený človek, ktorý prechádza cez rôzne formačné etapy, skusuje Boha. „Ten ho sprevádza cez realitu všednosti i krásy vernosti života s Ním,“ vraví TK KBS sr. Cordia Litváková. Školská sestra de Notre Dame v súčasnosti pôsobí ako riaditeľka Spojenej školy sv. Jozefa. Hovorili sme s ňou pred sviatkom Obetovania Pána, ktorý si v Cirkvi pripomíname ako Deň zasväteného života (2. februára).
„Moje povolanie sa rodilo postupne kráčajúc po ceste zo školy. Kráčajúc po ceste v tichu som hľadala odpovede na otázky, na ktoré sa pýtalo moje srdce. Aký plán má so mnou Boh? Dokážem ho spoznať? Na tejto ceste zo školy som sa nielen pýtala, ale aj búrila, keď prichádzali odpovede na moje otázky,“ opisuje svoje začiatky sr. Cordia. „Boh dáva človeku dar povolania k zasvätenému životu úplne nežistne a niekedy aj nečakane. Keď ma začala „trápiť“ otázka povolania, tak som prechádzala rôznymi pochybnosťami a dokonca som sa aj sama spochybňovala. Skutočne to Boh odo mňa chce? Nie je to moja ilúzia, nesprávna predstava? Tieto otázky ma sprevádzali na začiatku cesty, menili sa až vtedy, keď som začala kráčať po ceste,“ hovorí.
Začiatok je spojený s jednou rodnou farnosťou na Orave. Rozniesla sa tam správa, že v nej budú pôsobiť rehoľné setry. „Začalo sa pre nich pripravovať bývanie v bytovke pri škole. A tak ako mnohí z našej ulice, aj ja som išla pomáhať. Každá ruka bola dobrá. S radosťou i očakávaním sme privítali sestry. Boli priateľské, mali záujem o každého človeka, ktorého stretli na ulici. Učili v škole, pomáhali vo farnosti, viedli stretká i spevokol. Zo začiatku som „nechala som na nich oči“. Pozorovala som ich život, prácu, rúcho a znovu kráčajúc po našej ulici som sa pýtala na Boží plán so mnou. Po tom, čo som na nich nechala oči, nasledovalo srdce. Prijatie a láska sestier, ktorú som cítila menila môj životný obzor. Ako každé mladé dievča som mala predstavu o rodine s veľkým počtom detí. Vo víre otázok som jedného dňa dala Bohu „ťažkú úlohu“, ak chce, aby som sa mu zasvätila nech mi to povie jasne. Boh však nemeškal s odpoveďou,“ pokračuje sr. Cordia.
„Mala som čas, nie lietať, ale denne spevňovať kroky na začatej ceste. Boh je štedrý darca, ktorý uisťoval moje srdce potichu a pokojne,“ vraví sr. Cordia.
Jej kroky v rehole boli podľa jej slov „skôr pokojné a pomalé“, kedže najskôr vstúpila formačného obdobia kandidatúry, a pretože bola študentka, tak toto obdobie trvalo štyri roky. „Mala som čas, nie lietať, ale denne spevňovať kroky na začatej ceste. Boh je štedrý darca, ktorý uisťoval moje srdce potichu a pokojne,“ vraví. „Pred tým, ako človek odpovie Bohu na jeho pozvanie v podobe zasvätenia je potrebné, aby sa sklonil pred jeho plánom. V skutočnosti to znamená nechať všetky svoje životné vízie a prijať tie Božie, ktoré človeka nebadane naplnia šťastím a pokojom,“ opisuje ďalšie kroky. Je to podobné, ako keď sa človek zamiluje, pýtame sa. „Áno, dynamika je podobná. Túžba po Bohu motivuje, dáva silu prekonávať seba samého, upevňuje schopnosť obety a prináša radosť,“ odpovedá.
Za jej povolaním boli predovšetkým sestry, ktoré začali pôsobiť v obci a farnosti. „Ich spôsob života mi bol sympatický a prijatie sestier ma „očarilo“. Ďalej to boli kňazi, ktorí mi pomáhali spoznať a rozlíšiť skutočnosť povolania. Myslím, že povolanie Boh dáva človeku už v momente počatia, ale človek ho objavuje v rôznom veku i cez rozličné situácie. Každý z nás potrebuje spoznať svoje povolanie. Boh má rôzne spôsoby ako sa dáva poznať, ako sa dá „počuť“. Boha možno počuť v čistom srdci, v modlitbe, cez pokoj, či nepokoj srdca, cez nečakané situácie,“ povedala sr. Cordia, ktorá sa myšlienkou zasvätenia zaoberala približne tri roky. „Potom prišiel moment, kedy som povedala Bohu áno. Ak človek prijme dar zasvätenia sa Bohu, čakajú ho rôzne etapy formácie. V našej kongregácií je to najskôr počiatočná formácia, ktorá zahŕňa tieto etapy: kandidatúru, postulát, noviciát, juniorát. Zložením večných sľubov sa nastupuje na cestu permanentnej formácie, ktorá nikdy nekončí,“ dodala sr. Cordia.