Moje povolanie sa rodilo postupne, kráčajúc po ceste zo školy. Kráčajúc po ceste v tichu, som hľadala odpovede na otázky, na ktoré sa pýtalo moje srdce. Aký plán má so mnou Boh? Dokážem ho spoznať? Na tejto ceste zo školy som sa nielen pýtala, ale aj búrila, keď prichádzali odpovede na moje otázky.

Po našej dedine sa rozniesla správa, že v našej farnosti budú pôsobiť sestričky. Začalo sa pre nich pripravovať bývanie v bytovke pri škole. A tak, ako mnohí z našej ulice, aj ja som išla pomáhať. Každá ruka bola dobrá.  S radosťou i očakávaním sme privítali sestry. Boli priateľské, mali záujem o každého človeka, ktorého stretli na ulici. Učili v škole, pomáhali vo farnosti, viedli stretká i spevokol. Zo začiatku „nechala som na nich oči“. Pozorovala som ich život, prácu, rúcho a znovu kráčajúc po našej ulici, som sa pýtala na Boží plán so mnou. Po tom, čo som na nich nechala oči, nasledovalo srdce. Prijatie a láska sestier, ktorú som cítila menila môj životný obzor. Ako každé mladé dievča som mala predstavu o rodine s veľkým počtom detí.

Vo víre otázok som jedného dňa dala Bohu „ťažkú úlohu“, ak chce, aby som sa mu zasvätila, nech mi to povie jasne! Boh však nemeškal s odpoveďou.

Kráčajúc po ceste zo školy, premýšľajúc o tom, ako Boh splní moju úlohu, som dostala veľmi jednoduchú odpoveď. Na tej našej ulici som stretla jednu pani, ktorá stála pri bráničke a čakala na mňa. Vyjadrila, že už dávno mi chce povedať, že si myslí, že by som sa mala zasvätiť Bohu.

Úplne ma to zaskočilo, pretože som si bola vedomá, že Boh splnil svoju úlohu.

Tou istou cestou som išla ešte veľakrát a Boh použil aj iné dôkazy na to, aby mi dal odpoveď. Prijatím jeho odpovede vstúpil do môjho srdca veľký pokoj, ktorý sa stal sprievodcom na mojej ceste zasvätenia.

Po ukončení štúdia som vstúpila k Školským sestrám de Notre Dame  a o niekoľko rokov nazvali našu ulicu – školská.