„Slová povolania“ – tak znie názov posolstva pápeža Františka k tohtoročnému, v poradí už 57. svetovému dňu modlitieb za duchovné povolania, ktorý bude Cirkev sláviť na 4. veľkonočnú nedeľu, 3. mája. Posolstvo zverejnila Svätá stolica v utorok 24. marca.
Štyrmi kľúčovými slovami posolstva Svätého Otca, čiže „slovami povolania“, sú: vďačnosť, odvaha, námaha a chvála. Pápež sa v nich inšpiroval svojím minuloročným listom, ktorý adresoval kňazom pri 160. výročí smrti svätého farára z Arsu. Aplikoval ich na evanjeliový príbeh z Matúšovho evanjelia o búrke na Tiberiadskom jazere a o Petrovej skúsenosti s kráčaním po mori (Mt 14,22-33).
1. slovo: VĎAČNOSŤ
„Obraz tejto plavby cez jazero nám istým spôsobom pripomína cestu naším životom“, píše Svätý Otec. Aj my, tak ako Ježišovi učeníci, sa máme „rozhodnúť preplávať na druhý breh: urobiť odvážne rozhodnutie opustiť svoje istoty a vydať sa nasledovať Pána“. To však zahŕňa i viaceré komplikácie.
„Každé povolanie sa rodí z tohto milujúceho pohľadu, s ktorým nám Pán išiel v ústrety, možno práve vtedy, keď bola naša loďka v zajatí búrky“, píše pápež a vysvetľuje: «Povolanie je nielen nejaká naša voľba, ale ešte viac je to odpoveď na nezištné povolanie Pána» (List kňazom, 4. augusta 2019); preto ho dokážeme objaviť a objať, len ak sa naše srdce otvorí vďačnosti a dokáže prijať Božiu zmenu do nášho života.“
2. slovo: ODVAHA
Po vďačnosti je ďalším „slovom povolania“ odvaha, ktorú si zásadné životné rozhodnutie – či už manželstvo, zasvätený život či kňazstvo – vyžaduje. Svätý Otec vysvetľuje:
„Pán pozná naše otázky, pochybnosti, ktoré zmietajú loďku nášho srdca, a preto nás uisťuje: „Neboj sa, ja som s tebou!“ Viera v jeho prítomnosť, v to, že nám ide oproti a sprevádza nás, aj keď na mori je búrka, nás oslobodzuje od apatie, ktorú som už raz definoval ako „nasladlý smútok“ (List kňazom, 4. augusta 2019), teda od tej vnútornej skľúčenosti, ktorá nás blokuje a nedovolí nám okúsiť krásu povolania.“
3. slovo: NÁMAHA
Na ceste povolania sa nevyhneme námahe, sme poznačení i vlastnou slabosťou a strachom, pripomína pápež:
„Myslím na tých, ktorí berú na seba dôležité úlohy v občianskej spoločnosti, na manželov, ktorých nie náhodou rád nazývam „statočnými“, a osobitne na tých, ktorí prijmú zasvätený život a kňazstvo. Viem o vašej únave a osamelosti, ktoré zaťažujú srdce, o riziku zvykovosti, ktorá postupne uhasína žeravý oheň povolania, o bremene neistoty a nestálosti našich čias, či strachu z budúcnosti. Odvahu, nemajte strach! Ježiš je pri nás, ak ho uznávame za jediného Pána nášho života, berie nás za ruku a pevne nás drží, aby nás zachránil.“
4. slovo: CHVÁLA
Posledné „slovo povolania“ je chvála. Ide o vnútorný postoj Panny Márie, ktorý sme aj my pozvaní v sebe pestovať, vysvetľuje v posolstve Petrov nástupca a na záver dodáva:
„Moji drahí, želám si, aby Cirkev – zvlášť na tento svetový deň, ale aj počas riadnej pastoračnej činnosti v našich spoločenstvách – kráčala touto cestou služby povolaniam, prelomiac ľady v srdci každého veriaceho, aby každý mohol s vďačnosťou objaviť povolanie, ktoré mu Boh adresuje, našiel odvahu povedať „áno“, zvíťazil nad únavou vo viere v Krista a napokon, aby svoj život venoval ako chválospev na Boha pre bratov a celý svet. Nech nás Panna Mária sprevádza a oroduje za nás.“
ZDROJ.
„Ó, Kriste, ktorý si na svojom kríži prijal náš ľudský svet, svet včerajší, dnešný i zajtrajší; starý svet hriechu, daj, aby sa stal novým v tvojom vzkriesení; daj, aby sa stal novým prostredníctvom každého ľudského srdca, navštíveného mocou vykúpenia.
Ó, zmŕtvychvstalý Kriste, do svojich oslávených rán prijmi všetky bolestivé rany súčasného človeka: o ktorých sa veľa hovorí vo verejných oznamovacích prostriedkoch: aj tie, ktoré ticho bolia v tajomstve skrytom v srdciach. Nech sa vyliečia v tajomstve tvojho vykúpenia. Nech sa zahoja a zacelia prostredníctvom lásky, ktorá je silnejšia ako smrť.“ (sv. Ján Pavol II.: Moje modlitby)
Milí naši spolupracovníci, známi a priatelia!
tento rok prežívame zvláštne pôstne obdobie, tajomné, ťažké… Boh vidí i koná inak ako my, ľudia. Posiela nám kríž, ktorý v nás vzbudzuje neistotu i strach… ale len preto, aby zvíťazil Život, Láska, Pravda, On v našich srdciach a životoch.
„Objať jeho kríž znamená nájsť odvahu objať všetky protivenstvá terajšej doby, zanechať na chvíľu náš zhon po všemohúcnosti a vlastníctve, aby sme dali priestor tvorivosti, ktorú je schopný vzbudiť iba Duch Svätý. Znamená to nájsť odvahu otvárať priestory, kde sa všetci budú môcť cítiť ako povolaní a umožniť nové formy pohostinnosti, bratstva a solidarity.
V jeho kríži sme boli spasení, aby sme prijali nádej a umožnili, aby ona posilňovala a udržiavala všetky možné spôsoby a cesty, ktoré nám môžu napomôcť chrániť sa a chrániť druhých. Objímme Pána, aby sme objali nádej: toto je sila viery, ktorá oslobodzuje od strachu a vlieva nádej.
Tu hmatateľne vnímame, že Boh je Život a dáva život, no preberá na seba tragédiu smrti. A Božou odpoveďou nie je nejaká prednáška. Nie. Božou odpoveďou na problém smrti je Ježiš: „Ja som vzkriesenie a život… Verte! Uprostred náreku naďalej verte, aj keby sa zdalo, že smrť zvíťazila. Odvaľte kameň z vašich sŕdc! Nechajte, aby Božie Slovo opäť vnieslo život tam, kde je smrť“. (Z príhovoru Sv. Otca Františka pri Urbi et orbi 27. 03. 2020.)
Požehnanú Veľkú noc, zakrytú tajomstvom Božieho pôsobenia v našich životoch, veľa pokoja, lásky a istoty od Zmŕtvychvstalého Krista praje a vyprosuje
sr. Metoda Piatničková, provinciálka a všetky sestry Kongregácie ŠSND.
Situácia zavretých dverí kostolov – hoc je pre nás veľkou bolesťou, núti nás premýšľať nad tým, ako prežívať vieru za zatvorenými dverami našich domovov. Čas, keď „odniesli môjho Pána“ môže byť časom prázdna, smútku a bolesti, ale i časom prehĺbenia rodinnej spirituality.
Inšpiratívnym modelom pre situáciu, ktorú žijeme dnes, môže byť život prvotnej cirkvi.
Sestry novomestskej komunity šijú rúška pre miestnu nemocnicu, policajtov a obyvateľov v Novom Meste nad Váhom. Doteraz ich ušili už vyše 700 kusov. Touto dobrovoľníckou aktivitou chcú prispieť k ochrane verejnosti pred epidémiou COVID-19. Ich dopoludňajšie online vyučovanie žiakov Spojenej školy sv. Jozefa popoludní strieda šitie rúšok. Foto…
Častokrát sa stáva, že pri pohľade na rehoľnú sestru alebo brata, či mladého kňaza sa v mysli ľudí vynorí otázka: „Ako to, že táto/tento sa rozhodla/-ol takto žiť? Čo ju /-ho k tomu viedlo?“ A neraz pridajú i povzdych? „Takto premárniť svoj život! Zavrieť sa do kláštora…“ Vždy sa pousmejem nad takouto predstavou o zasvätených. Ale nemám im to za zlé. Pokiaľ niekto nemá priamu skúsenosť s človekom, ktorý žije život zasvätený Bohu (alebo má, ale negatívnu), nemá odkiaľ vedieť, ako to skutočne je. A z filmov sa to naozaj nedozvie! „Ale ako si prišla na to, že je to tá správna cesta?“, dostala som raz otázku. Úprimne povediac, pre mňa samú je to tajomstvo. Povolanie je tajomstvo vzťahu Boha s človekom, kedy Boh (po)volá(va) k ľudskému srdcu, klope a čaká na moju odpoveď.